Najprv si Danko vynucoval rešpekt v parlamente. Odstránil horalky, tričká a napokon – s trochou zveličenia – aj celého Matoviča. Po cirkvách – zákon o registrácii – chcel upratovať medzi politickými stranami. Na železniciach – adieu, RegioJet. V telerozhlase – dobrodošli, Rezník!
“Že Danko prestavuje panáčikov na očiach verejnosti a pod hrozbou, že sa môže aj začať hrať odznova, z neho robí takého partnera, ktorého si budú držať papekom od tela.
„
Počuli sme šéfa SNS nariekať, že nemohol rečniť na Devíne a prihlásiť sa ako pokračovateľ tých, čo doniesli písmo. SNS chcelo aspoň vrátiť písané písmo do škôl, našťastie, nie hlaholiku.
Všetky tie ponosy, že Dankove predsednícke akcie zostali v tieni Ficových predsedníckych akcií. A že národniarske vatry zvrchovanosti preskočila smerácka vatra.
Danka bolo všade dosť, no predsa sa mu nedarilo vytvoriť o sebe želaný obrázok.
Napokon našiel príčinu v koaličných partneroch. Že oni sú tým obmedzením, prečo nemôže vyniknúť a zažiariť. Lebo zjavne sa ho predstava, že na to má, nepúšťa. Len treba odstrániť z cesty škodnú: opozičných „polobláznov“ a teraz aj s nimi spriahnutých smerákov a mosťákov.
