Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
Otázkou dneška nie je to, kto v severnom Pacifiku prvý zarinčí „jadrovkami“, ale ako písať o SNS a neuraziť pritom sám seba.
Zaoberať sa tou stranou hoci len v myšlienkach je pošpiňujúce na úrovni slov, keďže slušné sa už nedajú použiť, je to ešte horšie. Človek má pocit, že dávi a zároveň niekto dávi jeho, lebo veď sú to aj jeho peniaze, na ktoré špinavé ruky nacionalistov siahajú s malými prestávkami už vyše štvrťstoročia, dane, odvody, koncesia, zo všetkého, aby im aspoň kvaplo, keď rovno nestrieka gejzírmi.
“Smiešne na celej veci nie je nič, ale ak predsa len áno, tak vari iba to, ako sa roly mediátora po Dankovom amoku opäť zhostil akoby člen Smeru a SNS Bugár.
„
Hoci sú to už len takí nacionalisti po prechode a namiesto v tankoch na Budapešť drepia v koalícii s Maďarmi, ich kecy o národe sú čoraz odpornejšie, pretože v nich už niet ani stopy po humore, žiadne močenie z terasy či nadávanie do orgánov, zostala len hrabivosť a aj tá napučala do takmer až nepríčetných rozmerov.
Akoby nestačilo, že za nástenkovú zlodejčinu hrozí (aj keď, samozrejme, iba v našich zbožných prianiach) basa Štefanovovi s Janušekom, všetka vina ostala na pleciach vychladnutých nacionalistov aj v súvislosti s rozobratím eurofondov na vedu a výskum.
SNS opäť pripomína malého chlapca, ktorý sa nedokáže zbaviť Čierneho Petra, akurát teraz to už nemieni ďalej znášať, naštval sa, buchol do stola a ukazujúc prstom na toho, čo mu podobne ako mnohokrát predtým tú odpornú kartu podsunul, odišiel trucovať mamke pod sukňu.
