SME
Štvrtok, 29. september, 2022 | Meniny má Michal, Michaela

Sicília podľa Šipky

Autobusom, na vespe, loďou aj na gumovom člne.

(Zdroj: ARCHÍV L.S.)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Autorka je herečka

Potrebujem si oddýchnuť. Otvorím si mapu. Môžem ísť hocikam. Sama. Samu ma nikto nezastaví. Veľakrát som cestovala sama. Nemám s tým problém, naopak. Tentoraz som po tom netúžila, ale čo už. Mám kamarátku na Sicílii, v meste Marsala. Aspoň nejaká spojka.

Bratranec, ktorý je advokát a zastupuje miestnu mafiu, sa ponúkol, že ma odvezie domov. Som v bezpečí. Nasadla som na jeho vespu a vlasy mi viali, ako to milujem. Vybral sa opačným smerom. O tretej ráno zrazu zaparkoval pri móle s lodičkami, na ktoré svietila luna. Aha, romantika.

Kamarátka mi v deň odletu oznámila, že mala autonehodu. Žije, len ostala bez auta. Začínala som tušiť, že to nepôjde ako po masle a budem zasa odkázaná sama na seba.

Veľmi rýchlo som pochopila, že na Sicílii som bez auta úplne stratená. Našťastie som si vybrala penzión v centre mesta. Keď človek cestuje sám, neznamená to, že chce byť naozaj niekde odrezaný a sám. Kedykoľvek som vyšla z domu, boli tam ľudia, bary, život. More nebolo ďaleko, ale s plážou to už bolo horšie.

Po dlhšej prechádzke popri pobreží som sa opýtala okoloidúceho, kde je pláž. Keď mi oznámil, že ešte o päť km ďalej, zatvárila som sa tak tragicky, až zdvihol telefón a do piatich minút tam bolo auto aj s Tizianou a do ďalších päť minút som sa už kúpala v mori. Dohodli sme sa, že o štyri hodiny po mňa príde, a tak aj bolo. Nechcela za to vôbec nič. Ani pusu. A tak sa začala moja každodenná dopravná púť.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Známosti z dopravy

Skúsim autobus. Na stanicu sa ide cez rybí trh, kde som prvýkrát videla naživo mečiara. Mŕtveho. Čo je asi lepšie ako stretnúť ho živého, myslím si. Autobusová stanica spočíva v dvoch nečitateľných zástavkách a ešte menej čitateľných harmonogramoch. Oslovím starého sicílskeho bonvivána.

Scuzi, Voglio andare a Saline. Chcem ísť do soľnej bane. Dove? Cuando? Che autobus?

V momente sa dala do pohybu celá stanica, na ktorej vysedávala hŕba dôchodcov. Po štvrťhodinke kriku sa zhodli, že ten môj autobus ide o polhodinku a starý bonviván usúdil, že zatiaľ by bolo fajn ísť k nemu na kávičku, keďže býva za rohom. Pozval ešte jedného kamoša, ktorému chýbali zuby, čo bola situácia, ktorá zásadne zhoršovala naše porozumenie, nehovoriac o mojej improvizovanej taliančine. Dali sme si malé koťogó v ošumelom byte spokojného starého mládenca. Bezzubý kamarát mi ponúkol svoju poslednú cigaretu. Odmietla som.

La última niente. Poslednú nikdy. Grazie.

Zostal prekvapený. V Taliansku nikdy neberieš prvú, ale poslednú dáš vždy. A už mi aj kývali zo stanice na rozlúčku. Vedela som, že ich tu nájdem každý deň, keby mi bolo samej smutno. Už som tu doma.

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Karikatúra denníka SME (Sliacky).


10 h
Peter Schutz.

Po deložovaní Matoviča je koniec aj zdaniu, že na Slovensku akási vláda ešte vládne.


11 h
Peter Schutz.

Sýrčania sa do Nemecka dostanú tak či tak.


12 h
Talianska pravicovo-populistická politička Giorgia Meloniová.

Sme svedkami konca liberalizmu a návratu k politike druhej svetovej vojny?


12 h
SkryťZatvoriť reklamu