Autor je držiteľ ZP, športový strelec a zberateľ, člen klubu vojenskej histórie
Debata o súkromnej držbe niektorých skupín strelných zbraní a doplnkov k nim, ktorú rozpútala najnovšia európska smernica, má tri úrovne. Filozoficko-politickú, bezpečnostnú a praktickú.
Nechajme teraz bokom skutočnosť, že Európska komisia pripravila smernicu bez dopadovej štúdie, že ignorovala stanoviská ministerstiev vnútra členských štátov, že záverečná “dohoda” sa rodila za zatvorenými dverami a poslanci sa sťažovali, že v dôsledku neprehľadnosti textu nevedeli, o čom hlasujú.
To sú len dôsledky našej ľahostajnosti k tomu, ako o nás rozhodujú v Bruseli nielen o držbe strelných zbraní.
Česká vláda podá žalobu pre európsku smernicu o držbe zbraní Čítajte Zbrane sú vecou dôvery
Pozrime sa na problém najprv z filozofického hľadiska. Každý deň, keď prechádzate cez priechod cez cestu a postavíte sa pred kapotu auta, staviate sa pred nabitú zbraň. Veríte, že vás nezrazí a že bude rešpektovať semafor. Dôverujete neznámej osobe, o ktorej nič neviete. Môžeme si teda položiť otázku, sú obavy z vlastníkov strelných zbraní racionálne? Alebo ide len o “pocit” nebezpečnosti?
“Nemalá bude aj cena likvidácie vykúpených strelných zbraní. Dobrá správa to ale je aspoň pre výrobcov. Daňový poplatník totiž dostane príležitosť poskladať sa na niekoľko desiatok miliónov odškodného, ktoré bude následne takmer určite investované do nových zbraní.
„
Na čo všetko majú mať ľudia právo? Majú mať právo vlastniť strelnú zbraň? Právo viesť bielu dodávku po centre mesta? Viesť autobus s 50 cestujúcimi? Právo mať zverenú školskú triedu? Právo variť v nemocnici pre 500 pacientov? Právo nakúpiť si na čerpacej stanici 500 litrov benzínu? Právo pracovať v atómovej elektrárni alebo na plynovode?
A kto má o tomto práve rozhodovať?
Štát má mať možnosť vymožiteľnosti práva na jednotlivcovi, nikdy však nesmie mať moc vymôcť si svoj záujem na celom obyvateľstve. Jediný spôsob, ako si dokáže obyvateľstvo udržať svoju kontrolu nad štátom, je situácia, keď budú silové orgány štátu slabšie ako obyvateľstvo.
Na Slovensku je to tak už od našej samostatnosti. Nenechajme sa oklamať dočasnou stabilitou a prosperitou v priestore, v ktorom žijeme, písanými a ústnymi zárukami, dohodami, slovami na papieri. Puška zavesená na stene robotníkovho príbytku je fyzická, reálna, vecná záruka slobody. Jediná. Navždy.
Príklad Venezuela. Najprv zakázali niektoré zbrane, potom väčšinu zbraní, potom predajcov a potom zhabané zbrane rozdali proprezidentskej milícii. Na obranu slobody sú potrebné reálne zbrane. Slovenské národné povstanie nebolo vybojované facebookovými statusmi, ale železom. Keď v čase vojny zhadzovali spojenecké lietadlá nad okupovanou Európou tony zbraní na padákoch, bolo to preto, že politici vedeli, že zbrane budú použité na boj za slobodu.
Brusel tvrdí, že musíte dôverovať štátu a musíte dôverovať politikom. Oni sa postarajú o bezpečnosť. Musíte im dôverovať viac ako vašim spoluobčanom.
