Kórejská kríza napĺňa kataklizmatické vízie konfliktu, ktorý môže spáliť jeden celý svetový región. Uisťovanie americkej diplomacie, že úder proti Severnej Kórei nie je na programe, je iste korekcia veľkohubého Trumpa, strategickú logiku však nemá.
Scenáre bez vojenskej akcie totiž odsudzujú Japonsko a Južnú Kóreu do polohy večných čakateľov či konvenčného, či jadrového útoku. To je situácia permanentného ohrozenia, to je neudržateľné.
“USA majú spojenecký záväzok brániť Japonsko a Južnú Kóreu, ktorý má – aby sme vec lepšie precítili – úplne rovnakú hodnotu ako článok 5 NATO.
„
Rozšírený naratív, ktorý koluje svetom, totiž že jadrový a raketový potenciál buduje Kim Čong-un „len“ ako poistku svojho prežitia, má jednu, ale veľkú slabinu: Keby to tak náhodou nebolo, milióny ľudí sa už nedozvedia, obeťami akého fatálneho sa stali omylu.

Hypotéza, že tyran z Pchjongjangu je kombinácia – povedzme – Stalina, cisára Nera
a Usámu bin Ládina, nemá „nabité“ o nič menej ako predpoklad racionality. Milióny Kórejcov umučených či zmiznutých (trebárs aj futbalisti, ktorí na MS vypadli v skupine) v koncentračných táboroch, povaha a profil režimu skôr navrávajú, že teória blázna má nabité lepšie.