Autor je interný doktorand na Katedre ústavného práva a teórie práva na Právnickej fakulte v Trnave.
V čase odstupujúceho Plavčana, hnevajúceho sa Danka, chorľavého Fica a Bugára, ku koncu pomyselnej uhorkovej sezóny sa oči slovenskej verejnosti logicky upierajú k tzv. vládnej kríze. Odhliadnuc však od „krízy“ je tu ďalšia, možno i dôležitejšia správa, ktorej je treba venovať zvýšenú pozornosť.
Nedávno médiá priniesli správu, že Mečiar nebude trestne stíhaný za zneužitie právomoci verejného činiteľa v súvislosti s udelením jeho „slávnych“ amnestií.
“Dnes to už nie je na politikoch, dnes nám môžu ukázať vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia, že vedia svoju prácu robiť dobre, profesionálne a ich primárnym cieľom je spravodlivosť.
„
Mnohí si mierne prvoplánovo povedali, že na čo to bolo všetko dobré, celý ten verejný tlak na zrušenie tzv. Mečiarových amnestií, keď ich strojca vyviazne s čistým štítom.
Rozhodnutie polície nás akoby malo utvrdiť v tom, že v tomto štáte sú stále ľudia, ktorým sa nič nestane za žiadnych okolností. Sme si rovní a rovnejší?
Na druhej strane je však priskoro lámať palicu. Stále je tu napríklad generálny prokurátor, ktorý do veci vie vstúpiť. Koniec koncov, premiér ešte pár dní pred zrušením amnestií tiež hovoril, že sa to nedá, a že to vie každý právnik. A vidíte, že sa to dalo.
Poučenie z amnestií
Vyjadrenie polície o „nemožnosti“ stíhať Mečiara však v sebe nesie poučenie. Vlastne celá téma amnestií je pre nás veľmi poučná.
