Premiér Robert Fico už dávno nemal taký úspešný deň ako v stredu.
Ráno si vypýtal hlavu ministra školstva, ktorý eurofondovou kauzou zašpinil oveľa viac než len vlastné ruky. Naservíroval mu ju samotný Andrej Danko, keď podvečer v rámci rozpačitého monológu o dojmoch a pojmoch oznámil, že Peter Plavčan abdikuje.

Novinári sa prehrabávali v úlomkoch Dankovho poníženia, aby zistili, čo presne povedal na tlačovej konferencii, ktorá mala koaličnú krízu zaklincovať.
Prijatie zodpovednosti za obskúrne rozdeľovanie eurofondov na ministerstve školstva nenašli. Predseda parlamentu neprekročil svoj tieň. Ponúkol estrádu svojho ega - v rôznych polohách, väčšinou nepochopeného trpiteľa, ktorý vláči na pleciach zodpovednosť za štát.
Je možné, že premiér sa teší, že vyriešil naraz viacero vecí: zbavil sa problému, ktorý ho pálil menej než korupčné kauzy Smeru, zdisciplinoval Danka a pravdepodobne zachová koalíciu.
Pre voliča je to stále rozpačitá správa: nič z toho sa neudialo preto, aby štát bol transparentnejšie spravovaný. Bolo to v mene „stability“, a význam toho slova Smer už dávno kauzami Kaliňáka naplnil.