Reakcia Andreja Danka na koaličnú krízu a odvolanie ministra školstva Petra Plavčana ukázala jednu podstatnú vec. Andrej Danko definitívne skončil. V priamom prenose sme mohli sledovať pokoreného a zlomeného politika, ktorý pochopil, že prehral. Ale navyše sme videli aj zlomeného človeka, ktorý dnes dokázal, že politikom nemôže byť.
Existujú dva typy politických vyhlásení v čase krízy. Tie dlhé, vysvetľujúce, keď politik vyjde pred novinárov a povie „Dnes tu pred vami sedím, a budem sedieť dve hodiny, ale po dnešnom dni táto kríza skončila“, v ktorých bol majster Mikuláš Dzurinda. Alebo tie krátke, úderné, v stoji na tie tri minúty, ako ich robí Robert Fico.
“Ale či už veríme na demokratické stranícke štruktúry, alebo všemocných oligarchov v pozadí, nikto sa nechce nechať viesť politikom, ktorý nevie zvládnuť prvú bitku.
„
Ale v prípade Danka sa zavŕšil politický pád. Nezvládol vysokú hru, ktorú sám rozohral, v ktorej si myslel, že jej dobrý a ktorej výsledkom je to, že Robert Fico aj Béla Bugár s ním ľudovo povedané vytreli podlahu.
A jeho ponížené ego polhodinu v priamom prenose rozprávalo o krivdách, ktoré sa dejú „profesorovi Plavčanovi“, jemu „neskúsenému politikovi“ alebo „regenerovanej SNS“. Videli sme človeka, ktorý neuniesol roztrieštenie obrazu, ktorý si sám o sebe stvoril, dokonalého lídra, ktorý vie robiť politiku, ochrancu národa.
Čo bude nasledovať? Kríza aspoň zatiaľ skončila, Plavčan podá abdikáciu, Danko dnes ohol koleno a zobral si štyri dni, aby si rozmyslel, či z politiky odíde“, alebo aby hľadal dôveru v strane.
