Autor je umelec a publicista
Minulý týždeň otvoril Tomáš Profant na stránkach týchto novín dôležitú tému, ktorou je dosah osobnej spotreby ľudí na čerpanie prírodných zdrojov. V centre jeho článku bola požiadavka, aby sme pri posudzovaní zodpovednosti za spotrebu prírodných zdrojov brali do úvahy bohatstvo a spôsob života svetových elít.
“Všetko sa zamotáva, až keď si uvedomím, že nemusím vlastniť drahé auto a veľký dom. Globálnym privilégiom môže byť samostatné bývanie či štúdium vysokej školy.
„
Na jednom mieste Profant spomína skutočnosť, že desať percent najbohatších ľudí na svete produkuje polovicu emisií z fosílnych palív spôsobených osobnou spotrebou, na inom mieste píše, že bohatí spotrebúvajú viac, pretože je „príjemné bývať vo veľkom dome, kúpiť si jachtu, lietať po celom svete, chodiť niekoľkokrát do roka na dovolenku do päťhviezdičkového hotela, šoférovať veľké auto či vlastniť lietadlo“.
Poukazovať na to, že vyššia životná úroveň za sebou často necháva hlbšiu ekologickú stopu, je určite potrebné, v článku mi však chýbal dôležitý fakt, ktorý celý problém zasadzuje do širšieho kontextu.
Je ním skutočnosť, že tých najbohatších desať percent ľudstva nepredstavujú iba majitelia veľkých domov, jácht či osobných lietadiel.
Nie ľudstvo, ale bohatí prečerpávajú zdroje planéty Čítajte Na stránke givingwhatwecan.org si môže každý na základe troch údajov – miesta pobytu, ročného príjmu a počtu osôb v domácnosti - vypočítať, aké je jeho bohatstvo v porovnaní so svetovou populáciou.
Podľa kalkulácií organizácie Centre for Effective Altruism napríklad obyvateľ Slovenska, ktorý mesačne zarába tisíc eur a žije sám vo svojom byte, patrí k najbohatším šiestim percentám ľudstva.
Ako naložiť s poznaním, že aj priemerne zarábajúci obyvateľ Slovenska má z globálneho hľadiska nespravodlivo veľký dosah na životné prostredie?
