Niečo sa stalo nedávno - nepamätám si presne, čo to bolo - čo ma prinútilo uvažovať nad mojím vekom: mám 50 rokov. V tomto veku, dá sa povedať, si ľudia zvyknú na to číslo radšej nespomenúť. Tak, ako sa vyhnú zrkadlám alebo pritesným nohaviciam. Nepatrí sa zízať, to je celé.
Ale pri tejto príležitosti som si prvýkrát uvedomil, že som strávil polovicu svojho života na Slovensku. Dokonca tu žijem dlhšie, než som žil v Kanade. A že napriek tomu, že môj pas ma označuje za cudzinca, a môj prízvuk to len potvrdí, nakoniec asi bude zo mňa Slovák.
“Pre mňa sú toto trvalé vlastnosti slovenského charakteru - akási nevinná pokora, ktorá je občas odmenená, ale častejšie a bolestivejšie sklamaná.
„
Našťastie, nikto veľmi odo mňa nečaká, že sa budem aj správať alebo myslieť ako Slovák.
Ľudia v mojom okolí sa ku mne správajú s ostražitou znášanlivosťou, ktorú zvyknú prejaviť len veľmi mladým alebo veľmi starým príbuzným.
A tak mi napadlo, že možno mi bude odpustené, ak urobím to najneslovenskejšie vec: napíšem ľúbostnú pieseň o Slovensku.
Diamant v surovom stave
Často si snažím spomenúť, ako to mesto (Bratislava) vyzeralo v októbri 1992. Tmavšie, určite. A trochu zaostalo. Manderlák bol ešte vtedy mrakodrap. Tesco bol Prior, a minerálka sa predávala v zelených fľašiach, za ktoré ste dostali kupón, aby ste ich mohli za dve koruny vrátiť.
Škodu 120 šoféroval každý, ktorý na to mal. Na Štúrovej bola lacná reštaurácia dole schodmi, kde ľudia jedli postojačky, vo vlhkom vzduchu, ktorý voňal kapustou a borovičkou.
V Podbanskom v Tatrách ešte stáli stromy, rum sa nalieval za 12 korún, a z plavárne sa dalo pozerať na Kriváň, ako slnko zapadá. Komunikoval som s rodinou a s kamarátmi v Kanade listami, ktorých doručenie trvalo sedem dní.
Život išiel oveľa pomalšie než dnes, nikto normálny nemal mobil ani počítač, obchody sa cez víkend zatvárali, a bolo viac či menej nemožné dozvedieť sa, čo sa deje vo svete, inak, než čítaním novín. Výsledkom čoho bolo, že ľudia boli prítomnejší vo vlastnom okolí, že sa viac zúčastňovali verejného života.
Samozrejme, znamenalo to aj, že boli dôverčivejší, než sú dnes. Máme tendenciu si myslieť, že hoaxy a falošné správy sa rozmnožili až s príchodom internetu, ale ubezpečujem vás, že ani vtedy o ne nebola núdza.