Dobrota Pucherová je literárna vedkyňa, pôsobí na SAV a na Viedenskej univerzite
Binyavanga Wainaina: Raz o tomto mieste napíšem. Preklad Kristína Karabová. Absynt, 2017.
„Kto som a kam idem? A kam ide moja krajina?“ Toto sú ústredné otázky memoárov kenského spisovateľa Binyavangu Wainainu (1971) Raz o tomto mieste napíšem. Tento svoj knižný debut vydal až v roku 2011, teda vo veku 40 rokov, s oneskorením spôsobeným dlhým procesom hľadania sa, ktorý v knihe opisuje.
Wainaina pôvodne študoval finančníctvo v Juhoafrickej republike, ale štúdium nedokončil. Od detstva ho najviac priťahovali knihy a ako študent začal vydávať poviedky. Keď v roku 2002 získal prestížnu britskú cenu Caine Prize za africkú poviedku, otvorili sa mu dvere kariéry spisovateľa a vydavateľa. V jednom rozhovore povedal:
„Kým som nevyhral Caine Prize, nikoho v Keni nezaujímalo, že píšem, okrem mojich priateľov. Samozrejme, ak ste z bývalej kolónie a vyhráte niečo v zahraničí, hneď získate úspech. Je to hanba, že musíme najprv získať zahraničnú legitimizáciu, aby bola naša práca ocenená aj doma. Možno to je neokolonializmus, neviem. Ale takto to funguje.“
Memoáre sa začínajú jeho detstvom a končia sa v roku 2007 opisom etnického násilia po zmanipulovaných voľbách. Ale miestami zachádza aj do 50. a 60. rokov, obdobia mladosti autorových rodičov.
“Všade sú disidenti. Musíme sa všetci zjednotiť a umlčať ich! Z rádia vieme, že cudzie fplyvy nás invikujú, tajné zahraničné fplyvy do nás zasahujú, interverujú, zfracajú naše deti, gazia našu kultúrnu morálku.
„
Časti sa odohrávajú v Juhoafrickej republike, kde autor zažil pád apartheidu a nástup Mandelu k moci, v Nigérii, Ghane a v USA, kde Wainaina žije od roku 2007. V istom zmysle sú teda memoáre zároveň obrazom postkoloniálnej Kene a jej miesta v Afrike a vo svete.
Tento obraz je vzácny, pretože ho vykresľuje zasvätenec, ktorý ako mozaiku skladá detaily svojej skúsenosti, a tak nám pomáha pochopiť paradoxy, ktoré v mediálnom obraze Afriky zostávajú nepriehľadné. Keňa, ktorá sa vynára z tohto obrazu, je produktom nielen britskej kolonizácie, ale aj studenej vojny a globálneho kapitalizmu.
Ako James Joyce, ale celkom iný
Podobne ako hlavný hrdina Jamesa Joycea, aj mladý Wainaina sa vyrovnáva so zložitým svetom okolo seba a hľadá svoje miesto v ňom ako chlapec strednej triedy s umeleckými sklonmi.
S Joyceom majú tieto memoáre spoločnú aj autorovu vynikajúcu schopnosť reprodukovať ľudské výpovede a evokovať dobovú atmosféru a spôsob, akým ju v minulosti vnímal. Tu sa však podobnosť končí, keďže Wainainov svet je podstatne komplikovanejší a chaotickejší ako Európa zo začiatku 20. storočia.
Postkoloniálna Keňa, v ktorej vyrastá, je zmesou kultúr, v ktorej sa premiešavajú etnické nacionalistické hnutia, Marxizmus fanonovského charakteru, neoliberalizmus, britská koloniálna kultúra, ktorá ešte aj dvadsať rokov po získaní nezávislosti udáva prestíž vzdelávaniu, americká populárna černošská kultúra, juhoafrická populárna kultúra a najrôznejšie náboženstvá: britský protestantizmus, írsky katolicizmus, letničná cirkev prichádzajúca z Ameriky.
V tejto spleti kultúrnych vplyvov sa pre dospievajúceho hlavného hrdinu populárna hudba stáva ďalším novým náboženstvom, ktoré uvádza svojich stúpencov do tranzu. Hľadanie vlastného „ja“ je pre neho o to zložitejšie, že jeho matka je utečenkou z Ugandy, teda pochádza z etnika, voči ktorému sa Keňania vyhraňujú.
Nosia minisukne, zobrali nám dážď
Napriek tomu, že Keňa je od roku 1963 oficiálne nezávislá od Veľkej Británie, v skutočnosti nie je samostatná, ako si hlavný hrdina čím ďalej, tým viac uvedomuje. Krajina, ktorej v rokoch 1978 až 2002 vládla diktatúra prezidenta Daniela arapa Moia, sa stala závislou nielen od medzinárodnej ekonomickej pomoci, ale zároveň prevzala kultúrne modely zo zahraničia, ktoré predstavovali prestíž, modernosť a blahobyt, hoci to navonok popierala.
Wainaina opisuje vzrastajúcu atmosféru paranoje v 80. rokoch, v ktorej sa hlavný hrdina so svojím naivným trinásťročným videním pokúša zorientovať:
„Moi a jeho kumpáni sú dennodenne v rádiu a každý deň o ňom niečo píšu aj v novinách. Hovoria nám, že vládnu temné časy. Všade sú disidenti. Musíme sa všetci zjednotiť a umlčať ich! Z rádia vieme, že cudzie fplyvy nás invikujú, tajné zahraničné fplyvy do nás zasahujú, interverujú, zfracajú naše deti, gazia našu kultúrnu morálku, naše starobylé filozofie, disidenti ďahajú a dlačia, brinášajú tajných Kráľov Marxov a Michaelov Jagsonov, pričom z nás robia od fiery odfrátených robotov a naša zem sa prevracia na mesačnú krajinu. Tí Marxisti a Uganďania nám zobrali dážď, nosia západniarske minisugne a mejkap, oni ich dofážajú, vkladajú ich do invikovaných ľudí, títo disidenti ako ten Ngugi wa Thiong'o.“
