A utomobil zastavil pred domom. Babička sa zamračila. Bola zvyknutá na pozornosť tajných služieb. A vedela, ako s nimi zaobchádzať. Staré ženy boli predsa len menej podozrivé z protisovietskej činnosti ako mladšia generácia.
„Kdeže, preboha živého, kde by sa pätnásťročný chlapec túlal po nociach!" Vyhlásila tak presvedčivo, že aj muž, v ktorého náplni práce bolo nikomu neveriť, zapochyboval, či nie sú na zlej adrese.
„Najneskôr o polnoci som ho zahnala do postele a odvtedy spí." Zo ženy sršala drobná agresia a tvrdohlavosť. Komando nemalo pokyn, aby dnes v tejto rodine niekoho zobralo alebo vypočúvalo, len aby skontrolovalo situáciu. Jeho veliteľ povzdychol, zavelil na odchod a babičke spadol kameň zo srdca.
“Keď sa začala Pražská jar, sledovali sme udalosti u vás ako detektívny seriál. Milovali sme Dubčeka a tešili sa, keď strana ustúpila z totalitných pozícií. Ako keby ste sa stali našou nádejou, že tento systém je možné zmeniť.
„
Nejako takto sa v auguste 1968 v západoukrajinskom meste Sambor odohrala scénka, ktorá predznamenala udalosti oveľa závažnejšie.
Jeho príbeh je ťažko uveriteľný. Ak Česi a Slováci vedia o siedmich statočných, ktorí po 21. auguste 1968 vyšli v sovietskej metropole Moskve na Červené námestie, aby protestovali proti okupácií Československa, o stovkách ďalších občanov bývalého ZSSR, ktorí sa nebáli pozdvihnúť hlas proti vojenskej intervencii, netušíme takmer nič.
Dnes mnohí z nich nežijú. A tí ostatní? Nehlásia sa o svoj diel vďačnosti. Ako Zorjan. Keby ho náhodou tento rok nenašli nadšenci z Ústavu pre štúdium totalitných režimov a Knižnica Václava Havla nepozvala do Prahy, nikdy by som si jeho príbeh nevypočula. A bola by to obrovská škoda. Pre nás.
Vedel, že sú to okupanti
Narodil sa v roku 1953 v Sovietskom zväze na západnej Ukrajine vo Ľvove. Detstvo strávil v neďalekom meste Sambor. Mal 15 rokov, keď cez mesto išli tanky na západ. „Dva dni som tú sovietsku armádu pozoroval."