Niet azda nič, čo by slovenská politika nedokázala znesvätiť. Koaličná kríza každým krokom len potvrdzuje tušenie o tom, aké „nesväté“, ba priam nemorálne je jej pozadie.
Po odhalení, akým spôsobom sa majú rozdeľovať europeniaze v oblasti vzdelávania, sa Danko „pre niečo“ urazil a „čosi“ chce, ale verejnosť nevie celkom jasne čo.
„Rozhodol som sa a Robert Fico vie, čo má robiť. Mňa nebude on dráždiť,“ vyhlasuje Danko po vypuknutí sporu. A stupňuje svoje rozčarovanie: „Nahnevali ma a nebudem viac toto akceptovať.“ Rovnako tajuplne, no zároveň veľavravne dodáva: „Sú veci, ktoré sa nedajú povedať. Je toho strašne veľa.“ Alebo: „Pôjdem na doraz. Aj keby som nemal byť v politike.“
“Ide o frustrovanú reakciu nováčika, ktorý zistil, že môže získať viac a nemusí sa všetkému podriadiť, ak si skúsi rezko dupnúť kapitánskou nohou.
„
Občan síce nerozumie, no podstatné je, aby zmyslu týchto výrokov porozumel ich adresát.
A zdá sa, že porozumel, pretože napokon urobil prvý ústupok-neústupok a ako v známej rozprávke zvolal aj nezvolal zasadnutie vlády a podľahol i nepodľahol nátlaku svojho partnera a súpera. (Aj ten trinásty a štrnásty plat sa hneď javí ako príma nápad, nie?)
Lebo aj keď sa premiér Fico pustil do Dankom rozohranej partie so všetkým odhodlaním, narazil na problém, ktorý zatiaľ nemusel riešiť: na vzburu a protiútok nie z radov opozície, ale vo vlastnom koaličnom zoskupení.
