Autor je prezident Inštitútu pre verejné otázky
Existujú budovy, názvy ktorých sa vo vedomí ľudí spájajú s osudmi štátov alebo s významnými historickými udalosťami. Napríklad, Zimný palác v Petrohrade je spájaný s októbrovým prevratom v roku 1917 a zánikom ruského impéria.
Zámok Trianon vo Versailles pri Paríži symbolizuje o. i. koniec rakúsko-uhorského štátu po prvej svetovej vojne, ale najmä fakt, že Uhorsko/Maďarsko stratilo časť svojho územia v prospech iných štátov.
Vila Tugendhat v Brne, skvost funkcionalistickej architektúry, sa vo vedomí svedkov udalostí, ktoré sa odohrali po druhých slobodných voľbách v Československu v roku 1992, spája s rozpadom spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Rokovanie víťazov volieb 1992 na Slovensku a v Česku – Vladimíra Mečiara a Václava Klausa (s ich suitami) vo vile Tugendhat, mieste ich štátoprávnej tvorby (alebo skazy, každý si môže vybrať), vyústilo do oznámenia dohody o rozdelení spoločného štátu a utkvelo v pamätí svedkov ako „point of non-return“ v procese zániku ČSFR.
Mečiar a Klaus nezrušili spoločný, ale slušný štát Čítajte Únos do čiernej diery
Od čias rokovaní vo vile Tugendhat sa v určitých kruhoch zaužívalo označenie obidvoch jeho hlavných protagonistov ako zakladateľov („otcov“) českej a slovenskej štátnosti. Nechajme na českých kolegoch potvrdenie alebo vyvrátenie tejto tézy vo vzťahu k Václavovi Klausovi.
Ale pokiaľ ide o Vladimíra Mečiara – ten nie je nijakým otcom slovenskej štátnosti, samozrejme. Je iba hlavným iniciátorom – zo slovenskej strany – rozpadu (alebo rozbitia, každý si môže vybrať) spoločného československého štátu – čo, uznajme, nie je to isté ako založenie nového štátu s nejakou nosnou ideou (ako bolo napríklad Československo založené Masarykom, Benešom a Štefánikom v roku 1918).
