Je to zvláštny pocit sedieť v kresle pod košatým stromom v záhrade funkcionalistickej vily Tugendhat v Brne. Sedieť na mieste, kde pred štvrťstoročím rokovali Mečiar a Klaus, a hoci len oni vedia, čo si presne povedali, výsledok ich stretnutia je všeobecne známy: Rozhodli sa, že patovú situáciu v otázke ďalšieho česko-slovenského spolužitia treba rozseknúť radikálne. A možno bolo rozhodnuté už dávnejšie.

Napätie medzi Českom a Slovenskom – presnejšie medzi ich politickými predstaviteľmi – sa stupňovalo od Nežnej revolúcie. Prišla pomlčková vojna, teda boj o názov štátu, v ktorom Slováci trvali na pomlčke a Česi ju zanovito odmietali.
Potom nasledoval spor ohľadom kompetencií – či ich viac majú mať republiky, alebo „federál“.
Slovenské požiadavky smerujúce k väčšej suverenite presadzovala reprezentácia vedená mocichtivým a nevypočitateľným Mečiarom. A česká strana (možno aj vďaka tomu) mala tendenciu ich odmietať bez snahy o pochopenie.
Napriek tomu väčšina obyvateľstva bola za spoločný štát a jeho rozdelenie sa javilo ako nemysliteľný krok: keď sa v roku 1990 objavili prvé demonštrácie a heslá „samostatné Slovensko“, vyznievali v tom čase ako protištátna myšlienka.
Stačili dva roky a Klaus s Mečiarom túto protištátnu myšlienku legitimizovali.