Článok pokračuje pod video reklamou
Autor študoval právo na Trnavskej univerzite v Trnave a Bezpečnostné a strategické štúdie na Masarykovej univerzite v Brne.
Americký prezident Donald Trump pred časom ohlásil svoje rozhodnutie o zotrvaní a zvýšení počtu amerických ozbrojených síl v Afganistane.
Toto pomerne prekvapivé rozhodnutie je v ostrom kontraste s jeho predvolebnou rétorikou, keď navrhoval úplné americké stiahnutie sa. Zmena jeho názoru v mnohých vyvolala uspokojenie a úľavu, napriek tomu sa však rozhodovanie o Afganistane javí ako voľba medzi Skyllou a Charibdou.
Americká (a spojenecká) prítomnosť v krajine sa datuje od októbra 2001 ako následok útokov z 11. septembra. Režim Talibanu vtedy odmietol vydať Usámu bin Ladina do USA a zatvoriť výcvikové tábory teroristov zo siete al-Káida.
A tak USA nezostávalo nič iné, ako sa v krajine vojensky angažovať. Operácia Trvalá sloboda bola v mnohých ohľadoch špecifická – bola legálnym výkonom práva na sebaobranu proti teroristickým skupinám na území štátu, ktorý ich hostil a poskytol im útočisko.
Misia bola neúspešná
Účelom bolo vyhnať z krajiny teroristické živly a vybudovať fungujúci štát tak, aby sa na jeho území nemohli opätovne zahniezdiť.
Medzinárodná koalícia štátov, neskôr pod velením NATO, však zabŕdla do dlhotrvajúcej vojny a Afganistan opäť raz potvrdil svoju povesť – v moderných dejinách sa ho nepodarilo podmaniť ani Britom, ani Rusom, ani Američanom. A tak sa splnenie vyššie zmienených cieľov aj s odstupom 16 rokov javí ako neúspešné.
Pritom NATO vykonalo pozoruhodný kus roboty – v mnohých provinciách sa mu podarilo Taliban a al-Káidu oslabiť alebo dokonca vytlačiť (nikdy však nie poraziť), výrazne klesla produkcia ópia, ktorá bola hlavným zdrojom financovania teroristických aktivít a zlepšilo sa postavenie žien a dievčat.
Žiaľ, o všetkých zmienených úspechoch treba konštatovať, že boli iba dočasné a to aj napriek vysokému počtu obetí, ktoré si Trvalá sloboda vyžiadala. A tak sa ako jediným trvalým javí všadeprítomný stav chaosu.
Afganský syndróm
Po istom čase totiž medzinárodné spoločenstvo začalo pociťovať z Afganistanu únavu – málokto spochybňoval záslužný cieľ jeho okupácie, ale cena rástla a výsledky boli iba hmlisté.
Jednotlivé členské štáty sa pomaly začali z Afganistanu sťahovať, pričom sa tie zostávajúce zamerali na vybudovanie afganskej armády, ktorá mala od medzinárodnej koalície prebrať zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť.
