Autor je vedúci Katedry teórie štátu a ústavného práva na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity.
Na počiatku bolo referendum. Referendum, v ktorom občania Slovenskej republiky ako súčasti Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky dostali na výber viacero možností štátoprávneho usporiadania.
Budovanie štátu
Tých možností bolo, slovami vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara, päť. Ľudia si v referende vybrali samostatnosť a popritom schválili aj návrh ústavy nového štátu.
“Práve základný zákon štátu a spoločenská zmluva v ňom obsiahnutá je axiomatickou hodnotou, gravitačným bodom verejného života za daždivých dní sporov a pochybností.
„
Predchádzala tomu dlhá verejná diskusia o forme vlády, o postavení jednotlivých ústavných orgánov a vzťahoch medzi nimi, o medzinárodnoprávnych prvkoch identity Slovenskej republiky, o hmotnoprávnych aj procesnoprávnych otázkach ochrany ľudských práv a základných slobôd; debata najskôr odborná a neskôr aj politická a občianska, a potom znovu odborná.
Hlasovať prišlo takmer 80 percent občanov a výrazná väčšina z nich si vybrala samostatný štát a jeho modernú ústavu.
Chvíľu to síce trvalo a miestami to nebola príjemná konverzácia, ale položilo to veľmi pevné základy pre stotožnenie sa politického národa so základným zákonom jeho štátu. Aspoň načas oslabilo polarizáciu verejného priestoru a pocit vylúčenia veľkej časti spoločenstva z rozhodnutí o jeho ústavnej identite a dalo vtedajšej mocenskej reprezentácii nespochybniteľný mandát na schválenie ústavy v parlamente.
Ústave samej to poskytlo majestát a silu, akú by inak nemala ako získať.
Jeden zákon, jeden štát, jeden dátum
Ústava navyše nadobudla účinnosť v rovnaký deň, ako vznikla republika, ktorú táto ústava založila, čo – odhliadnuc od vyriešenia právne absurdnej paralelnej existencie dvoch ústav zvrchovaných štátov na jednom území – malo pre budúcnosť mimoriadny psychologický význam:
