Ticho je viac ako porucha zvuku

Autor je publicista a recenzent

Erling Kagge, Ticho v období hluku, preložila Zuzana Demjánová, Premedia 2017.

„Pod nánosom kakafónie dopravného hluku a myšlienok, hudby a hučania strojov, iPhonov a snežných pluhov na mňa čakalo. Ticho.“

Erlin Kagge, nórsky cestovateľ, spisovateľ, vydavateľ a otec troch dospievajúcich dcér, dorazil sám na južný pól. Päťdesiat dní nemal žiadne spojenie so zvyškom sveta. Zdolal všetky tri „póly“ – severný, južný aj vrchol Everestu.

Autor knihy o tichu je fascinujúci muž, filozofický dobrodruh (a dobrodružný filozof). Prekonal extrémne náročné cesty za tichom. Práve tak extrémne, aby naplno prežil výnimočnosť tohto daru. Len tak môže písať o tichu v období hluku presvedčivo a dôveryhodne.

Nejde o trendového pustovníka, ktorý sa už rozhodol ignorovať bežný svet a definitívne zakotviť v izolácii od každého šumu.

Zbiera umenie (moderné aj pravoslávne ikony) a vydáva knihy aj ďalším zaujímavým autorom. Okrem výstupov do výšok absolvoval aj zostupy do podzemia New Yorku. Spolu s historikom miest a fotografom Stevom Duncanom strávili šesť dní a nocí v metre a kanáloch pod mestom.

Disponuje literárnou aj filozofickou kompetenciou, a tak je jeho písanie o tichu inteligentné až jemne intelektuálne.

Kagge vo svojich tridsiatich troch textoch so sympatickým nasadením ukazuje, že ticho je dnes jedným z najviac podhodnotených luxusných tovarov na svete.

Exkluzívny luxus

Dokazovať zvukový (a vizuálny) smog netreba. Sme zahltení informáciami a zbytočnosťami. Digitálneho i nedigitálneho charakteru. Veľkomestá sú typické neodbytným bzučaním a húkaním. Nájsť ostrovy ticha je náročnejšie ako objaviť jahody v snehových závejoch.

Navzájom sa otravujeme banalitami. Bojíme sa chvíľ, keď zostávame sami, lebo to rýchlo začína smrdieť nudou. Ticho môže byť nepríjemné i hrozivé. Býva príznakom samoty alebo smútku. Ticho sa počas bezsenných nocí mení na nočnú moru, hučí človeku v hlave a znemožňuje akékoľvek pekné myšlienky.

Hľadanie ticha nemôže byť priestorovým pátraním po „hluchých“ miestach. Prisvojiť si ich je nereálne. A hoci by privilegované tiché miesta boli na každom rohu, ak by ich objavili nezmenení ľudia s vlastným duševným huriavkom, budú im nanič. „Ticho je prítomné stále, aj keď je okolo nás množstvo zvukov.“

Ticho je exkluzívny luxus. Odomkýna nové spôsoby uvažovania. Nemusí byť nič duchovné, je to skôr praktický spôsob, ako obohatiť svoj život. „Nevpustiť dnu svet neznamená obrátiť sa k nemu chrbtom, ale naopak: uvidieť ho zreteľnejšie a milovať život.“

Každý okamih môže byť veľký

Hluk obťažuje človeka vo forme zvukov i výjavov. Nejde iba o zvuky. Hluk sa mení na očakávanie, s ktorým zotrvávame pri obrazovkách a klávesniciach. Vytvára závislosť. Čím viac nás niečo vyrušuje, tým viac sa pokúšame o rozptýlenie. Tak vznikajú „jednorukí banditi“ čakajúci na správy.