Pripomína kosáčik mesiaca. Letíme z Moskvy už pekných pár hodín.
Tlačím sa na okno, aj keď mi pohľad dolu nerobí dobre. Je krásne vidieť. Modrý mesiac. Najtajomnejšie miesto na juhovýchodnej Sibíri.
A potom stojím na brehu najhlbšieho a najstaršieho jazera sveta v akejsi nemej úcte k prírode. Toto sa jej naozaj podarilo.
Ničotnosť vlastného bytia je tu natoľko zjavná, až je človeku hlúpe pohnúť sa. Nikde na planéte sa nesústreďuje viac sladkej vody než tu.
Bajkal. Nikto nevie, čo presne toto slovo znamená. Buď je z buriatčiny a môže to znamenať „prírodný“, „podobný moru“ alebo aj „veľká stojatá voda“. Sú však aj teórie, podľa ktorých názov Bajkal pochádza z jakutského „veľká hlboká voda“, alebo arabského „more sĺz, more hrôzy“. Záhada ako celý tento kút Sibíri.
Správy o utopených
Bola skorá jeseň. Môj sprievodca, spolovice hluchý Buriat z Bajkalska, sa usmieva. „Príď v zime, to si na mori zašantíš!“
Nik z miestnych si tejto mase vody nedovolí hovoriť jazero. Pre Sibírčanov je to more.
O pár mesiacov idem vlakom z Irkutska do Ulan Ude. Som 5300 kilometrov od Moskvy, mám pocit, že vlakom už nikdy nikam nepôjdem. Tri a pol dňa deklarovaných v cestovnom poriadku sa natiahlo na takmer päť dní. Konečne sa niekoľko hodín môžem z okienka pozerať na obľúbené zmrznuté jazero.
Od juhozápadu na severovýchod má skoro 636 kilometrov. Vlak je takmer plný, no zima za oknami – hoci tá pravá, sibírska, je skôr na severe – mi vnucuje pocit samoty. Jazero každý rok zamŕza.
Zomrel tu prezidentov syn
Ešte vo vlaku ma rozjarení spolucestujúci posilnení samohonkou pozývajú, aby som s nimi prešla jazero naprieč – celých 40 kilometrov – v nákladiaku a sama tak preverila pevnosť ľadu. Je vraj aspoň meter hrubý. V zime si tak skracujú cestu všetci.
Vtedy pred rokmi som to zo strachu neurobila, lebo správy o utopených autách, ktoré sa prepadli pod ľad, každoročne plnia ruské noviny. V roku 2015 sa v Bajkale vo svojom volkswagene utopil aj mladší syn ukrajinského exprezidenta Viktora Janukovyča, zvrhnutého počas revolúcie na kyjevskom majdane.
Tento rok v júli do Bajkalu zasa spadlo malé lietadlo s turistami, ktorým sa však podarilo vyliezť na krídlo a privolať pomoc. Bajkal vyzerá mierumilovne, ale keď ho niekto naštve…
V 90. rokoch bolo vzácnosťou stretnúť na Bajkale po anglicky hovoriaceho turistu. Dnes sem príde milión turistov ročne z celého sveta. A ešte jednu zmena vidieť už na prvý pohľad: Bajkal stráca svoju modrú farbu.
„Umiera,“ tvrdia experti.
„Černie, tmavne a smrdí,“ pozorujú miestni obyvatelia. „Už nikdy nebude také, aké sme ho poznali ešte pred pár rokmi,“ hovorí vedec Oleg Timoškin. Na tragédii 35 miliónov starého jazera má najväčší podiel, ako inak, človek.
Putin, neopúšťaj nás
Zvuk vrtuľníka rozrezal ticho, ktoré tu panovalo. Stroj pristal. Vyskakujú z neho muži v tmavých oblekoch. Potom menšia postava, okolo ktorej všetci pobehujú a snažia sa ju kryť, aby ju nikto cudzí nevidel. Na Bajkal sa v auguste prišiel pozrieť prezident Putin.
Vypustil do vody ikry lososovitých rýb a vyvoleným novinárom, ktorí dostali možnosť pobudnúť v jeho bajkalskom tieni, naznačil, že mieni kandidovať aj v budúcich voľbách.
