Visegrádska štvorka bola nádejným zoskupením štyroch stredoeurópskych štátov, ktoré sa pripojili k Európskej únii, k NATO a mali tiež najväčšie predpoklady dobehnúť životnou úrovňou západnú Európu. Po štvrťstoročí reforiem tento historický experiment začal zlyhávať a krajiny sa zapájajú do spolupráce v rámci obnoveného euroázijského zväzu.
Možno sa raz žiaci na dejepise budú bifľovať takúto poučku o osude Maďarska, Poľska, Česka a Slovenska.
A možno bude pasáž v učebnici znieť inak: V4 sa stala trvalou súčasťou Západu, hoci prešla v rokoch 2012 až 2025 obdobím váhania...
Pretože, ak sa na súčasné dianie stredoeurópskeho regiónu pozrieme mierne zjednodušujúcou optikou (v rozlíšení zodpovedajúcom dejepisnej učebnici alebo storočného časového odstupu), potom sme prvý raz v situácii, keď si musíme pripustiť, že nad jeho vývojom visí veľký otáznik.
Samozrejme, Slovensko si už svoje roky na scestí prežilo za Mečiara, ale gravitácia integrujúcej sa Európy a rozvíjajúcich sa susedov bola v rokoch 1994 až 1998 taká veľká, že premohla silový účinok úpadku. Dnes je problém väčší, globálnejší a aj jeho dôsledky znepokojivejšie.
Krajiny V4 sa ocitli vo fáze vývoja, v ktorej nepripomínajú politickú kultúru, akú poznáme v tradičných a vyspelých demokraciách Západu. Samozrejme, tieto anomálie majú rozličné podoby.
