Autor je historik, venuje sa dejinám slovenského politického myslenia
Sochy na verejných priestranstvách, pomníky či názvy ulíc a miest zvyknú vyjadrovať hodnoty, ku ktorým sa spoločnosti a štáty hlásia. Ich symbolický význam je nerozlučne spojený s konkrétnym politickým a hodnotovým poriadkom.
Je preto prirodzené, že ak tento symbolický význam naráža na nové chápanie toho, čo je správne, objaví sa otázka, či nie je potrebné premenovať tú-ktorú ulicu alebo či neodstrániť pomníky, ktoré reprezentujú dnes už zastarané (neakceptovateľné) hodnoty.
Veľká väčšina dnešných sôch a pamätníkov je však pred týmto osudom chránená, ich symbolický význam je sterilný. A pritom myšlienky a postoje ľudí, na ktorých počesť boli zhotovené, možno i dnes považovať prinajmenšom za kontroverzné.
Štefánik proti autonómii
Azda nenájdeme v našej minulosti osobnosť, ktorá by sa tešila takej obľube ako generál Milan Rastislav Štefánik. Tento politik, diplomat a vedec patrí medzi tých, ktorých meno malo a i dnes stále má cveng aj v zahraničí. K jeho sochám sa každý rok hrnú procesie politikov všetkých názorových smerov, vrátane nacionalistov.
“Dôvodom Hviezdoslavovho návratu k slovenčine pravdepodobne neboli slzavé oči jeho matky, ale skôr zvýšený záujem o jeho tvorbu a teda i jej predaj po vzniku Československa.
„
A pritom by sme v dejinách nášho národa iba ťažko hľadali človeka s takým malým pochopením pre súčasné nacionalistické postoje „svojbytného a svojstojného razenia“.
Už ako mladý študent sa v Prahe zoznámil s myšlienkami československej vzájomnosti a po celý svoj bohatý život im zostal verný. Keď sa neskôr počas trvania Prvej svetovej vojny stal jedným z vrcholných predstaviteľov československého odboja, dal tomuto svojmu pevnému presvedčeniu aj jasný politický výraz.
Známe sú jeho vyjadrenia o tom, že Slovák je vlastne Čech bývajúci na Slovensku a Čech je Slovák bývajúci v Čechách a na Morave. No už menej známe je, že keď sa ako generál československých légií dostal v druhej polovici roku 1918 na Sibír, privítal tamojšie oddiely pozdravom „zdar neodvislému zjednotenému národu československému“.
Z týchto časov pochádza aj jeho príkaz č. 70, ktorým sa v československých légiách zaviedla povinnosť používať ako úradný jazyk výhradne čeština. Na námietku o postavení slovenčiny rezolútne uviedol, že úradný jazyk môže byť iba jeden.
