Autorka je sociologička
Do čoho sa narodíme, pokladáme za normálne. Často sa čudujem, že sa niekto čuduje až rozčuľuje, ak sa niekto čuduje až rozčuľuje nad svetom a ľuďmi, že nie sú normálni. Pritom sa len narodili skôr alebo neskôr.
Domisko, aj keď škaredý a nanič, chcú mať nastálo tam, kde je, lebo okolo, najprv v kočíku, chodia od narodenia. Je súčasťou ich sveta.
Mama každý deň stála pri sporáku a volala na dvor: Večera! Deti nehovorili, kým sa ich dospelí nepýtali, smeti boli v jednom kýbli a otec, vždy najmúdrejší, bol na jednom mieste do penzie.
Bitka mala svoje pravidlá. Keď smrdel vzduch, zavreli sa okná a komu dal boh úrad, tomu dal aj rozum. Noriem bolo veľa, ale pri veľkej snahe sa v nich dalo vyznať a prijať ich. Nakoniec neboli veľmi rozdielne od toho, čo majú ľudia v hlavách. Lebo človek prijíma len to, na čo má v hlave predpoklad a čo si vie predstaviť.
Iste, sú aj takí s fantáziou, aj takí, čo im lievikom vzdelania a dotykom s inou skúsenosťou a inými normami hlava nielenže funguje akosi inak, ale aj náplň v hlave majú inakšiu.
Aj svet má akési neznesiteľné požiadavky, napríklad na výkon. Čo za výkon, robím, čo sa mi povie!
