Mal to byť slávny deň. Slávnostný. Slovenská republika pripravujúca sa na osamostatnenie (dohodnuté Klausom a Mečiarom) prijala svoj najvyšší zákon. Z aktu majú najväčší osoh deti, ktorým štátny sviatok 1. septembra predĺžil letné prázdniny.
Popri právnych kvalitách dokumentu, ktoré môžu posúdiť odborníci, však z celej politickej klímy, ktorá tento akt sprevádzala, vanie skôr nepokoj. Nesúlad.
Podobne ako pri prijímaní Deklarácie zvrchovanosti SR, hlasovalo sa aj o Ústave SR deklaratívne. Poslanec vstal a povedal, som za, som proti...
S prijatím ústavy nesúhlasilo šestnásť poslancov (maďarskí poslanci opustili sálu) a dodnes na nich môže ktorýkoľvek nacionalista navulgárnejšieho zrna ukazovať prstom ako na nepriateľov a zradcov vlasti. Prečo? (Paradoxne je na čiernej listine aj Ján Čarnogurský spolu s klubom KDH, ale zrejme sa v očiach radikálnych vlastencov čiastočne vykúpil svojimi súčasnými protizápadnými postojmi.)
Inými slovami, základný zákon štátu uzrel svetlo sveta v nepriateľskej atmosfére rozdeleného – nie Česko-Slovenska, ale Slovenska.
