K ostol v Jelšave pojme sedemsto ľudí. V 2014 tu mala koncert Lucie Bílá, a to museli ešte stoličky pristavovať. Na omšu ich sem príde do dvadsať. Trochu viac cez sviatky, trochu menej v okolitých obciach.
"Toto je pohanský kraj," hovorí farár Peter Krajč. Podobne ako jeho kolegovia, aj on slúži vo viacerých obciach, aby sa to oplatilo. Okrem veľkého kostola v Jelšave tiež v rotunde v Šiveticiach. V Rákoši slúži omše v miestnom úrade. Vyčlenili mu miestnosť, kde prídu traja tunajší veriaci. Staršie ženy.
"Slúžil by som aj pre jedného, ale radšej v kostole ako v úrade," hovorí.
Rákoš síce nemá krčmu – pije sa na laviciach pred samoobsluhou – zato má dva kostoly. Jeden veľký evanjelický, druhý patrí katolíkom. Ten je menší, okná má ešte románske, no dvere majú lomený gotický oblúk. A na stenách dobre zachované fresky ako mnohé gotické kostoly v tomto kraji.
Prebiehajúce rekonštrukcie fresiek farárovi Krajčovi neprinášajú radosť. Nehovorí o prácach s nadšením: reštaurátori majú svoju prácu, pamiatkari nech si chodia na inšpekcie, nech vypisujú granty.
"Všimnite si toho z kože stiahnutého," vraví, keď sa pýtame na význam fresiek. Ale nespomína si, aký je to svätý. "Mám priateľa na telefóne," zavolá a keď položí, povie len "svätý Bartolomej".
Etnológ Mann: Kňazi sú schopní sotiť plačúcu Rómku do hrobu za manželom Čítajte Ešte upozorní na toho trojhlavého na pravej strane víťazného oblúka. To je svätá trojica namaľovaná tak, ako si ju Slovania predstavovali. Nie otec, syn a duch, ale jedna postava s tromi tvárami. Možno odkaz na staršie pohanské božstvo Triglava.
Inak ho fresky nijako nenadchýnajú. "To ja neviem, nie som kunsthistorik," hovorí Krajč. Práce na nich sa ťahajú a keď bude kostol v Rákoši konečne zrekonštruovaný, jemu zomrie v obci posledný veriaci. Nezostane nikto, pre koho by slúžil. A to ho trápi viac ako osud malieb.
V ten moment sa zmenia na turistickú atrakciu a nebude viac očí, ktoré by sa na ne dívali inak ako pamiatkari a turisti.
Prečo v tomto kraji odchádza viera práve v čase, keď by sa veriaci mohli zhromažďovať pod obnovenými unikátnymi freskami v kostoloch gotickej cesty?
Bez viery, ale poverčiví
"Veď vidíte. Je to 50 na 50. Alebo už ani nie." Takto farár Krajč vysvetľuje, prečo sú kostoly prázdne. Rukou mávne smerom na ulicu. Z toho gesta máme pochopiť, o čom hovorí. Možno nechce povedať Cigáni a Rómovia mu nejde do úst, ktovie.
Tí do kostola nechodia. Vidí ich, keď chcú dieťa pokrstiť. Veria, že preto plače, že nie je pokrstené. Krajč im túto poveru berie: „Nie, dieťa plače, že je neprebalené alebo hladné,“ no urobí, čo treba. Pokrstí.
