Ústavu, základný zákon štátu, má drvivá väčšina demokracií. Nie je isté, či existuje ešte jedna – skôr nie ako áno – ktorá by z dňa jej schválenia urobila červený sviatok v kalendári.
To, že na Slovensku sčervenal 1. september, nie je dobre ani zle, iba prirodzený dôsledok osamostatňovacieho procesu. Jeho cieľ – štát – sa uctieval ako božstvo, takže náležitosť, akou je súbor prevádzkových pravidiel, sa sakralizoval v relikviu.
Keď pozeráte na dávnom fote Ftáčnika, Prokeša, s akou bázňou sa zúčastňujú obradu, tak máte jasno, že v novej republike, ktorá musí oporné body svojej identity prácne budovať (hľadať), sa z 1. septembra sviatok musel stať. Darmo dnes zisťujeme, že SR je európsky premiant v štátnych sviatkoch, nadhodiť 1. september ako (najprirodzenejšieho) kandidáta na škrt sa pociťuje takmer ako kacírstvo.
A preto ako historický paradox k prepiatej vážnosti v porovnaní so štátmi, kde základné zákony neoslavujú, čnie pohŕdanie ústavou politickými elitami. Terajšou i bývalými, keďže napríklad desiatky novelizácií, ktoré povstali čisto z politickej agendy, sú korunné svedectvo, že ústava ako nadčasový kódex deľby moci, prekračujúci dobové záujmy, vzťahy a programy, je politikom dokonale fuk.
