Autor je publicista, pracoval ako redaktor Učiteľských novín
So záujmom vyplývajúcim zo zotrvačnosti sledujem debaty o školstve. Kladiem si otázku, či tí, ktorí sa upínajú k nádeji, že osoba nového ministra môže niečo zásadne v školstve zmeniť, nežijú náhodou v inej krajine než ja.
V našej krajine totiž za ministrov nechodia tí najväčší odborníci, prípadne najlepší manažéri, ale ľudia vybavení schopnosťou akceptovať vedúcu úlohu predsedu strany, ktorá ich do funkcie nominovala, prípadne takých, ktorí k tomu ešte vedia pridať správanie, ktoré by sme pokojne mohli nazvať Plavčanov syndróm.
(Plavčanov syndróm je správanie akéhokoľvek ministra, ktorý keď zbadá svojho predsedu, ide mu napochytro naproti, už v diaľke k nemu vystreľuje ruku, oči sa mu lesknú ako pudlíkovi, keď zbadá svojho pána, a reč tela je s pohľadom v dokonalej synergii.)
Slovenské národné tunely
Takže kde brať nádej, že nový minister pohne v rezorte veci dopredu, ergo, minister nominovaný Slovenskou národnou stranou?
Okrem Plavčana mala Slovenská národná strana v posledných rokoch za ministra školstva Jána Mikolaja.
S veľkým mediálnym hlukom spustil reformu školstva a na jednej z tlačoviek, keď sa ho novinárka opýtala, v čom je podľa neho naše školstvo zlé, odpovedal – možno nechcene úprimne –, že naše školstvo je vlastne celkom v poriadku.
A prečo ho potom treba reformovať? Ponúkala sa tak okrem iných aj otázka, či nie je motiváciou zmien aj možnosť ukrajovať si z každej európskej platby a či školstvo nebolo treba reformovať pre príležitosť tunelovať eurofondy.
Ale nebuďme k SNS nespravodliví. Od roku 1989 – plnom nádejí na zlepšenie všetkých oblastí života vrátane školstva – sa na čele rezortu vystriedalo mnoho ministrov z rôznych strán a takmer každý prišiel s nejakou svojou reformou.
O úspešnosti ich pôsobenia a hĺbke zmien, ktoré tieto reformy priniesli, najlepšie hovoria cyklicky sa opakujúce výsledky PISA. Podľa nich sme zo 40 krajín OECD chronicky na chvoste.
Vyhýbame sa ťažkým úlohám
Je to chyba ministrov školstva? Alebo za to môžeme viac-menej všetci?
Žiaľ, sme národom, alebo ak chcete spoločenstvom ľudí, ktoré, ak môže, tak sa ťažkým úlohám vyhýba, radšej bude predstierať riešenie, než skutočne riešiť, radšej bude hovoriť o tom, ako by bolo treba robiť, než naozaj robiť a už vôbec nie sme schopní mať víziu, veriť jej a napĺňať ju krok za krokom viac než jedno volebné obdobie.
A čím viac sme sa vzdialili od roku 1989, tým menej máme ideálov a ak nám aj nejaké zostali, sme pre ne stále menej ochotní obetovať.
