Poznáte to. Niečo nefunguje, napríklad váš vzťah, ale predsa len... Niečo vám prekáža, ale hovoríte si, že sa to nejako dá zvládnuť. Lebo nejako sa to zvládnuť vždy dá. A potom sa problém naťahuje. Vzťah má svoje problémy, ale vy si hovoríte, že predsa len, raz bude lepšie. Ale nie je.
A tak čakáte a dúfate... Koľko? Týždeň, mesiac? Pozrieť sa do zrkadla a uvedomiť si, že je naozaj koniec, je niekedy ťažké.
Stop, už to nemá zmysel, aby sme sa o niečo pokúšali, je koniec. Toto je už príliš. Zašlo to priďaleko. V istej chvíli je lepšie povedať si, že to najlepšie sa už odohralo a treba konať. Koniec.
Severná Kórea je podobný príklad. Bojovali sme o ňu, my ako západný svet sme to naozaj skúšali. Vyskúšali sme jej posielať pomoc, aby prežila. A stále nič.
V istom momente si však treba povedať „dosť“. A potom príde tá otázka. Kedy je ten moment? Keď ženu partner prvýkrát udrel? To sa mu dá možno odpustiť, možno to nemyslel tak zle, bola to iba skrat, možno to ľutuje.
