Prvý si všimnete klobúk. Akoby vykročil z Magrittovho obrazu Syn človeka, lenže tu tvár namiesto jablka prekrýva čosi oveľa čudnejšie. Medzi tmavým klobúkom a kabátom s bielym šálom sú oči, zvláštne oči, dve biele gule so zreničkami zasadené do kovového rámu.
Ak si ešte pamätáte filmové Číslo 5, ten výzor vám môže byť známy. Akurát by ste naň narazili v parížskom Musée du quai Branly, na robota s menom Berenson.
Experiment spred pár rokov mal ukázať dve veci: či dokáže umelý humanoid simulovať čosi, čo by sme mohli nazvať prejavom umeleckého kritika v priestoroch múzea či galérie. A zároveň ukázať, ako budú ľudia reagovať na stroj, mašinu, neživú postavu, ktorá sa priblíži k nim a pokúsi sa nadviazať kontakt.
Je to dobrý obraz: pekne totiž ukazuje, čo nás pravdepodobne čaká. Tiež budeme musieť reagovať, tiež sa budeme musieť s nimi naučiť žiť a... predovšetkým budeme musieť prísť na spôsob, ako s nastupujúcou štvrtou revolúciou robotov a umelých inteligencií vychádzať a prežiť.

Spoločnosť sa zásadne zmení
Ak príde reč na otázku automatizácie a robotiky, odborníci po celom svete bývajú rozdelení zhruba na dva rovnako veľké tábory. Jedna skupina bude vravieť, že v dejinách sme podobné zmeny paradigmy už zažili, zmeny, kde sa civilizácia musela radikálne prestavať – a dodnes sme tu.
Iste, krátkodobo to spôsobí problémy, jednotlivcom to spôsobí problémy, možno niektorým sektorom či druhom ľudskej práce to spôsobí problémy, no napokon dejiny ukazujú, že vo výsledku sa malo ľudstvo vždy lepšie. Len ľudia sa museli naučiť vykonávať nové práce.
Druhá skupina zase bude tvrdiť čosi v duchu, že áno, toto všetko platí pre minulosť. Lenže nástup automatizácie, strojov, umelej inteligencie a neurónových sietí je čímsi, čo v dejinách nemá obdobu.