Škola stojí a padá na pedagógoch. Bez učiteľov a ich úsilia a nasadenia, často aj nad rámec oficiálnych povinností, by celý vzdelávací systém len ťažko mohol fungovať.
Takto slová uznania na prahu školského roka zazneli od dočasnej ministerky školstva Gabriely Matečnej. Jej prejav bol nekonfliktný, láskavý k žiakom, chápavý k učiteľskej obci, napĺňal však všetky parametre „dočasnosti“ – keďže jediná žena vo vláde dostala ku školstvu, len kým sa nenájde trvalejší Plavčanov nástupca (i keď hovoriť v tomto prípade o trvalosti je asi nadnesené).
Niečo – čo však Matečná zo svojej pozície nemohla povedať – si však žiaci a učitelia v tomto okamihu zaslúžili počuť. Možno trochu pokánia, pokory, sebakritiky. A úprimne deklarovanej snahy napraviť súčasný stav.
Pretože školstvo si toho vytrpelo už naozaj dosť. Dosť nezáujmu, neprofesionality aj insitného nadšenia na hony vzdialeného systematickému a odbornému prístupu. A tiež podvyživenosť nielen pokiaľ ide o platy učiteľov, ale celkové výdavky na vedu, výskum a vzdelávanie.
Fakt, že aj na tomto „mále“ sa dá priživovať, ovplyvnil udalosti vo chvíli, keď vláda k prísľubu aspoň chabého zlepšenia pridala ambíciu uskutočniť zásadnú reformu školstva. Plavčanov odchod, bezprizornosť reformy a hľadanie nového ministra odkrajujú z ostávajúceho času a znižujú šance, že sa tento krok uskutoční.
