Tri dni Ľuboša Lorenza v cele predbežného zadržania je policajno-prokurátorská nehoráznosť.
Takého kalibru, že pokynom Čižnára, aby ho pustili, a mediálnym výsmechom by skončiť nemala.
Obmedzenie osobnej slobody pre „hrozbu“, že by „pokračoval v trestnej činnosti“, čiže – možno – strhol ďalších šesť kosákov a osem kladív, je tak krikľavo neprimerané opatrenie, že tí, čo väzbu zariadili, si zaslúžia minimálne týždeň v tej istej cele.
To navrhuje stĺpček, ich nadriadení azda vymyslia štandardnejší postih. Či už išlo o zastrašovanie – čo si myslia Lorenz i obhajca Lipšic, zvoľu bez príčiny či obyčajnú hlúposť, bez disciplinárnej odozvy by obísť nemali.
Problém tolerancie ku komunistickej symbolike je až ďalšia rovina. Zo svojej druhej totality sa Slovensko nevyspovedalo.
A keďže zameškané, zvlášť s komunistami vo vedení štátu, už sotva dobehne, takýchto Lorenzov, čo hoci aj sporným spôsobom upozorňujú na minulosť, potrebuje ako prevenciu, aby si dobu temna nezopakovalo.
Lorenzova väzba varuje: poniektorí by aj mali chuť.
