Keď v roku 2001 ľavicová časť koalície pretlačila spolu s opozíciou spiatočnícky návrh, aby sa popri reforme verejnej správy zachovalo členenie Slovenska na osem krajov, zdalo sa možno, že sa robí z komára somár. Veď hlavne nech samosprávne kraje vzniknú a je až druhotné, koľko ich bude. Ba dokonca sa núkal lákavý argument – menej krajov rovná sa menej úradníkov, a teda menej peňazí.
Dnes vieme, že to tak nie je. Formálne územné celky, s ktorými sa okrem ich zamestnancov a zástupcov asi nik iný nedokáže identifikovať, vracajú nám túto nedôslednosť v podobe nízkeho voličského záujmu o župné voľby.
A čo je horšie – a čo možno málokto tušil – aj v podobe ľahkej vstupnej brány extrému do politiky. Lebo triumf v Banskej Bystrici nepochybne pomohol Kotlebovi pootvoriť dvere do parlamentu.
A tak témou volieb nemusia byť len konkrétne vízie jednotlivých kandidátov, ale aj zásadná otázka, či sa nositeľom zelených tričiek podarí obhájiť pozíciu na strednom Slovensku. Prípadne, či nezískajú aj ďalšie bašty.
Do istej miery táto téma môže povzbudiť volebnú účasť, no rozhodovanie voličov bude naďalej ovplyvnené takmer nulovým stotožnením sa s územnými celkami (tak čo, ste hrdí na Prešovský alebo Banskobystrický kraj?) a len slabou informovanosťou o tom, čo vlastne župa a jej predstavitelia robia.
