Zhoda očitých svedkov, že veľkú nemeckú debatu vyhrala Merkelová, asi sotvakoho prekvapila. O to viac krotučký štýl Martina Schulza, ktorý si zahryzol do jazyka, neútočil a voči kancelárke sa nevymedzoval. Programovo ani osobne.
Nekonfrontačnosť je určite pozitívna ľudská vlastnosť, finále volebnej kampane je však predsa čosi inšie. Otázka, že ako chce tento líder pre socialistov tie voľby vyhrať, visí po „duete“ – ako posmešne duel premenovali – zo všetkých hákov. Alebo už nechce? A kalkuluje s reprízou veľkej koalície CDU/CSU-SPD, pred vstupom do ktorej je rozumnejšie sa udobrovať?
Kritickosť k politike kancelárky, ktorej boli štyri roky síce menším, ale nie maličkým koaličným partnerom, isteže má svoje medze. A Schulz dokonca aj zašiel za ne, keď jeho výhrada (jediná) k migračnej politike, že Merkelová mala svoje kroky viac konzultovať s európskymi partnermi, má to čaro nechceného, že minister ZV bol z SPD.
Ako nešťastník vyznel Schulz aj v tureckej otázke. Svoj kvázi radikálny návrh, aby EÚ ukončila prístupové rozhovory s Ankarou, totiž predložil tej Merkelovej, ktorá členstvo Turecka – na rozdiel práve od SPD – nikdy nepodporovala.
