Účasť v župných voľbách sa pohybuje od 18 do 26 percent. Priemerne iba pätina až štvrtina občanov teda rozhoduje o tom, kto ich bude zastupovať v krajských samosprávach.
Tí, ktorí predsa len idú a vhodia hlas do urny, sa rozhodujú skôr intuitívne. Ovplyvňuje ich jednak zotrvačnosť (v Nitre a Prešove vládnu od začiatku tí istí župani) a tiež presvedčenie, že je dobre, ak je župan blízky vládnej strane.

K tomu pridajme novinku v podobe jednokolovej voľby – a zbytočný spor v banskobystrickej župe, ktorého aktéri chcú zrejme namiesto silného súpera postaviť proti Kotlebovi zasa len vrece zemiakov.
A vidíme, že kombinácia týchto okolností dáva nudným krajským voľbám takmer výbušnú prímes.
Čo robiť? Možno všetko pre to (a bez ohľadu na stranícku príslušnosť), aby ľudia išli voliť. Vysvetľovať, presviedčať, ako pred voľbami 1998, keď Mečiara pomohla odstaviť práve vysoká účasť.
Treba to robiť nie preto, aby prehral Kotleba, ale aby vyhral občan, ktorý chce spravovať veci verejné vo svojom kraji.