V žalobe na Radu EÚ naša vláda reklamovala aj spôsob, akým boli kvóty odhlasované. Keďže v 2015. Únii poriadne tieklo do topánok na balkánskej trase, bolo treba čosi vymyslieť.
Aj sa vymyslelo: kvóty odhlasovali na úrovni ministrov vnútra - kde nemusia všetci súhlasiť - a tí väčšinovo zdvihli ruky za. Mínus Kaliňák a jeho kolegovia z Maďarska, Česka a Rumunska. Bulhari nie, lebo tí sami potrebovali pomoc.

To, čo jedni videli ako urgentné riešenie, tieto krajiny chápali ako „odrb“. Mali svoje dôvody, ktoré predvolebný Fico a protiutečenecký aktivista Orbán zapísali do žaloby.
Že sa malo v takejto pálčivej veci hlasovať konsenzom, mali sa ponúknuť rôzne možnosti pomoci, že sme si nie istí, či vieme posúdiť, kto je a kto nie je terorista a vlastne, že sa nám nepáči spôsob ochrany hraníc a malo by sa čosi robiť aj so zahraničnou politikou, aby azylantov nepribúdalo.
Tie dôvody kopírujú obavy, ktoré sa šírili aj ústami politikov (mínus Most) pred marcovými voľbami.
Problém, ktorý videl s touto reklamáciou tiež generálny advokát Yves Bot, je ten, že kvóty a tiež spôsob rozhodnutia o nich boli o rýchlej reakcii. A pomoci preťaženým členom s registráciou ľudí prichádzajúcich z vojnových zón a krachujúcich štátov žiadať o azyl.
A dobre, môžeme vždy namietať, že náhlenie prišlo až vtedy, keď Balkánom tiahli procesie zúbožených ľudí. O ktorých existencii Rada aj Komisia vedeli a dostávali avíza (Taliansko, komisár pre migráciu, mimovládky...), že situácia v táboroch je neudržateľná.