Autorka je analytička portálu Euractiv.sk
Keď Jean-Claude Juncker v roku 2014 prvýkrát vyslovil tézu, že pohyb pracovnej sily v Únii musí sledovať princíp „rovnakej mzdy za rovnakú prácu na rovnakom mieste“, znelo to podozrivo pekne.
Pravdepodobne nezamýšľane tým však oživil dekádu staré obavy starších členských krajín a nenaplnené očakávania tých novších.
Šéf Európskej komisie tak pripravoval pôdu na sprísnenie smernice o pomerne obmedzenej forme pohybu pracovnej sily v Únii - tzv. vyslaných pracovníkov.
Musel pritom vedieť, že nebude možné viesť diskusiu o vyrovnávaní platov len na úzkom poli, ktorý pokrýva zmena v smernici o vysielaní.
Slovenský robotník, francúzska mzda
Jednotný trh EÚ funguje v podmienkach rozdielnych ekonomík, sociálnych a pracovno-právnych systémov. Úprava vysielania sa týka dočasného poskytovania služieb (dnes do dvoch rokov) v inej členskej krajine.
“Vysielanie pracovníkov je najmenej významná forma ekonomickej súťaže. Jej výhoda v politickej komunikácii je, že ju najviac vidno a ladí s protiimigračnými náladami.
„
V modelovom prípade je vyslaný pracovník napríklad zamestnancom slovenskej stavebnej firmy, ktorá získa zákazku vo Francúzsku. Sociálne a daňové povinnosti plní zamestnávateľ na Slovensku, ale musí rešpektovať francúzsku minimálnu mzdu a tvrdé jadro pracovných noriem. Taký je dnešný právny stav.
Najzásadnejšia časť navrhovanej zmeny a princíp, o ktorom hovoril Juncker, znamená, že by slovenský robotník na stavbe nemal dostávať len minimálnu mzdu, ale mzdu bežnú (ak je upravená) pre francúzsky stavebný sektor.
Symbol poľského inštalatéra
Východné členské štáty EÚ zareagovali reflexom a kolektívne návrh odmietli. Podľa nich útočí na hlavnú konkurenčnú výhodu ich podnikateľov na jednotnom trhu a obmedzuje voľné poskytovanie služieb.
O kompromisný návrh sa neúspešne snažilo aj slovenské a maltské predsedníctvo rady.
Nová dynamika prišla s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom. Vo Francúzsku sú vyslaní pracovníci silnou témou a bola ňou aj v prezidentskej kampani. Francúzi sa vždy vyznačovali väčšou podozrievavosťou k jednotnému trhu, resp. vyššou citlivosťou na negatíva jeho fungovania. Oživila sa predstava „poľského inštalatéra“, symbolu obáv z lacnej pracovnej sily.
Rozsah vysielania v EÚ pritom francúzsky aktivizmus úplne nevysvetľuje. Trend je síce rastúci (za päť rokov o viac než 40 %), ale stále hovoríme v celej EÚ o 0,4 % pracovnej sily, čo sú necelé dva milióny ľudí.
Len tretina je z východu
Hoci sa vysielanie týka niektorých sektorov neproporčne viac, Francúzsko je len druhým najväčším prijímateľom pracovníkov v počte približne 270-tisíc.
