Dovoľte mi, aby som na chvíľu písal osobne. Andreja Babiša som prvý raz zaregistroval takmer pred dvadsiatimi rokmi, v roku 1998, keď sa vyhrážal žalobou našim novinám Slovak Spectator.
Išlo o tunelovanie Babišovej firmy Agrofert a náš svedok, ktorý obvinil Babiša zo sprenevery, sa po zverejnení článku zľakol. Babiš nám poslal žiadosť o ospravedlnenie, ktorá mala štyri strany, a ja ako čerstvý šéfredaktor som to musel riešiť.
Babiša zbavili imunity. Polícia ho môže stíhať Čítajte Náš prípad prebral nezištne medzitým zavraždený právnik Ernest Valko a po 20 minútach mi odporučil stručný text, čo by mal zaručiť, aby aj Babiš ako vlk bol sýty a jeho potreba uspokojená, a zároveň aby aj naša ovečka ostala celá. Bola to na môj vkus nečestná transakcia, ale určite lepšia než žaloba a bankrot.
Nikomu vtedy ani na um nezišlo, vtedy pred prelomovými voľbami, ktoré ukončili Mečiarov „gaunerstan“, že Babiš by sa raz mohol stať nádejným kandidátom na post premiéra, tobôž nie v susednej Českej republike.
Svet sa však odvtedy zmenil, zhrubol a zrejme ani subvenčný podvod a ani bohatá história postkomunistického oportunistu, a ani história spolupráce s komunistickou rozviedkou nestačia na to, aby človeka vylúčili aspoň zo zápasu o najvyššiu ústavnú funkciu.
