Asi by sa to dalo nazvať folklórom. Pravidelne, asi raz za tri týždne na tomto mieste zaznie, že keby ľudia aspoň trochu používali mozog, plánovali a mysleli by na budúcnosť, namiesto znepokojovania sa nad nepravdepodobnými hrozbami by svoj čas venovali obavám z toho, čo ich naozaj ohrozuje.
Napríklad, takej – veď hej, nudne to znie – klimatickej zmene.
Irma už ohrozuje aj Trumpa. Je to karma, odkazujú mu Čítajte A hneď nato by zaznela štipkou cynizmu okorenená veta, že tam to má, génius Trump aj s jeho klimaskepticizmom a že globálne otepľovanie nejestvuje, extrémy počasia nejestvujú, klimadohody nejestvujú, vedci nejestvujú, ani tie hurikány pustošiace východné pobrežie USA nejestvujú, všetci sú lietadlo, len on je osvietený princ Krasomil, ovečky moje zmanipulované.
Niekde na tomto mieste by sme sa však mohli vzdať podobných banalít a položiť si naozajstnú otázku: keďže sa zdá, že podobné vyčíňanie počasia bude skôr pravidlom ako neskôr, keďže sa zdá, že z pohľadu extrémnych výkyvov počasia dobre už bolo a keďže sa zdá, že Parížska dohoda nie je ani dohoda, ani nestačí, čo s tým akože plánujeme urobiť?
A – čo je azda najdôležitejšie – akej miery nášho dnešného pohodlia sme ochotní sa vzdať, aby nás raz neprefackali naše vlastné deti?
