Autor je riaditeľ Centra pre teritoriálne medzinárodné štúdiá pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
Keď pred pár dňami Súdny dvor Európskej únie odmietol žalobu Slovenska na utečenecké kvóty, potvrdil tak iba očakávania, ktoré vzbudila už v júli správa generálneho advokáta Bota. Záver teda je, že dočasný mechanizmus na prerozdelenie žiadateľov o azyl je právne v poriadku a podľa expertov je pre Slovensko stále záväzný.
Čo presne znamená rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z právnej stránky, aké záväzky vlastne máme a či hrozia prípadne sankcie za ich nedodržanie, musia posúdiť právnici.
Zamietnutie žaloby však vytvára príležitosť, aby sa najmä politici vrátili k problémom, ktoré priniesla utečenecká kríza, a aby s väčším pokojom prehodnotili mnohé svoje postoje. Bez akútnej potreby robiť všetko len s ohľadom na vrcholiacu volebnú kampaň, ako to bolo na jeseň 2015.
S podporou ľudí
Slovenský premiér Fico na zamietnutie žaloby reagoval rozvážnejšie ako napríklad premiér Maďarska Viktor Orbán, ktorého krajina sa k žalobe pridala.
Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák pozíciu slovenskej vlády obhajoval slovami, že je „podporený názorom obyvateľstva“.
Nuž, odhliadnime od toho, že ten názor obyvateľstva – tak na Slovensku, ako aj v Maďarsku – napomáhajú politici veľmi aktívne formovať svojimi vyjadreniami a verejnými vystúpeniami. A pozrime sa na to, čo si vlastne ľudia myslia.
Na Univerzite Komenského vedieme väčší medzinárodný projekt, ktorý skúma zdroje euroskepticizmu v šiestich krajinách Európy (s názvom Porozumenie a diskusia o euroskepticizme).
Zjednodušene povedané, chodíme medzi ľudí a v relatívne malých skupinách diskutujeme do hĺbky o problémoch EÚ, respektíve problémoch, ktorým Slovensko v EÚ čelí. Utečeneckej kríze a bruselským kvótam sa pritom, správne tušíte, nedá vyhnúť.
Skreslené predstavy
V prvom rade, samozrejme, platí, že ľudia majú z príchodu veľkého počtu imigrantov obavy. Je to pre mnohých nepoznaná situácia, nevedia, ako si majú predstaviť azylový proces či praktickú integráciu ľudí zo Sýrie a Iraku v ich okrese.
A práve tu leží časť problému, keď ľudia preberajú mylné, často klamlivé informácie, ktoré neraz pomáhajú šíriť aj slovenskí politici.
Napríklad mnoho ľudí nerozlišuje v diskusiách medzi vojnovými utečencami a tzv. ekonomickými imigrantmi, a v prvej reakcii hádžu všetkých do jedného vreca. Avšak stačí naozaj krátka diskusia, aby si uvedomili rozdiel medzi človekom, ktorý uteká napríklad pred chemickými útokmi v snahe zachrániť si život, a iným, ktorý chce „iba“ lepšiu prácu a lepší život.
