Autorka je riaditeľkou Ligy za ľudské práva.
Konanie v dobrej viere je čarovné slovné spojenie, ktoré používa množstvo predpisov. Znamená to v podstate to, že ak človek koná s dobrými úmyslami alebo je v dobrej viere o niečom presvedčený, takéto konanie môže byť ospravedlniteľné, alebo práva, ktoré nadobudne, môžu byť ochránené, aj keď by inak ochranu mať nemali.
Slovensko až do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o žalobe proti rozhodnutiu o premiestnení utečencov mohlo tvrdošijne odmietať plnenie záväzkov a tváriť sa, že koná v dobrej viere, presvedčené o nesprávnosti tohto rozhodnutia.
“Nakoniec právo, zákony a súdne rozhodnutia tu máme na to, aby v situáciách, na ktoré môžeme mať rôzny názor, niekto jednoznačne určil, čím sa budeme všetci riadiť.
„
Ale najneskôr od momentu vyhlásenia rozsudku už v dobrej viere nie sme. Od tohto dňa je totiž jasné, že rozhodnutie, ktoré smerovalo k premiestneniu 120-tisíc žiadateľov o azyl z Talianska a Grécka do iných členských štátov EÚ, je legitímne.
Súd veľmi jasne povedal, že rozhodnutie bolo primerané vážnosti situácie, ako sa javila v septembri 2015 a tiež aj to, že nie je možné retrospektívne sa dovolávať neúčinnosti napadnutého rozhodnutia. Najmä ak situáciu, v ktorej je toto rozhodnutie účinné menej, ako sa čakalo, vyvolali aj štáty, ktoré žalobu podali.
Obľúbený argument, že Rada mohla v čase vydania napadnutého rozhodnutia zvoliť iné riešenia a postupy ako rozdelenie ľudí medzi členské štáty, bol tiež vyvrátený.
