Príspevok zaznel ako príhovor Petra Kažimíra na výročnom večere Bruegel 2017, ktorý sa konal 7. septembra 2017 v Bruseli. Medzititulky sú redakčné.
Peter Kažimír je slovenský minister financií
Je osviežujúce a povzbudivé zistiť, že myšlienky ministra financií jednej z krajín eurozóny majú stále svoju cenu... že máme ešte vždy čo povedať.
Jedna drobnosť, než sa vydáme na cestu. Chcem vás varovať, že som pragmatický optimista, nič s tým nenarobím. Som človek úprimne presvedčený, že integrácia je tou správnou, ba jedinou odpoveďou na budúcnosť Európy.
Rád by som načrtol cestu k vytvoreniu fiškálnej únie. Aby sme ta dospeli, potrebujeme prejsť niekoľko stanovíšť, vrátane:
1) plného zavŕšenia bankovej únie, 2) dáždnikov do nečasu, čo nás ochránia pred makro-šokmi, 3) inteligentných fiškálnych pravidiel, 4) nových vynucovacích mechanizmov týchto pravidiel, 5) a bezpečného aktíva pre eurozónu.
Musí byť eurozóna reformovaná až do tejto miery? Mojou odpoveďou je prosté "Áno".
Kríza nemilosrdne odhalila slabiny a chyby systému. Podarilo sa nám skrotiť a vyriešiť niektoré z nich. No dočasná rýchla náprava nebude stačiť. Preto je reforma nevyhnutná.
A to je aj dôvod prečo sme sa takto pred rokom, v čase, keď Slovensko prevzalo predsedníctvo Rady, rozhodli usporiadať diskusiu o spoločných mechanizmoch tlmenia šokov. Inými slovami – o fiškálnej kapacite.
Mnohí sa nás snažili odradiť, mnohí hovorili o „integračnej únave“. Všetkých nás šokovalo rozhodnutie Veľkej Británie odísť z Európskej únie a nervózne sme čakali na výsledok holandských a francúzskych volieb.
Môj nesmierne skúsený kolega Wolfgang Schäuble varoval už v roku 2012, že ak bude mať kríza tvar W, tak po ekonomických problémoch môžu nastať politické.
Všetci sme sa obávali, že vlna populistických a protieurópskych síl by sa mohla zmeniť na cunami a ochromiť európsky projekt. K tomu však našťastie nedošlo.
Naopak namiesto zmaru a zániku sme zažili požehnanie krátkej, no veľkej príležitosti, pozitívnej európskej nálady a nového prílivu energie, čo pohli veci vpred.
Práve teraz spolu pracujú krstní otcovia Európy a eura – Paríž a Berlín – na využití všetkej tej pozitívnej energie, aby vytvorili podrobný postup, akčný plán.
Snažia sa načrtnúť, ako urobiť „multiverzum“, akým je naša menová únia, pružnejším a modernejším.
Nemôžme si vyberať čerešničky
Krása eurozóny, aj problém s eurozónou spočíva v tom, že je pestrá a rôznorodá. Spája ekonomiky veľké aj malé, vyspelé aj dobiehajúce, tie s veľkými úsporami a kapitálom, aj tie s relatívne väčšou pracovnou silou.
Táto rôznorodosť je našou silnou stránkou – to nie je len klišé. Je evidentne dobrá pre menších, slabších, menej vyspelých členov. No aj väčšie a silnejšie ekonomiky z nej ťažia.
Majú spoločnú menu so slabšími ekonomikami – a tak je výmenný kurz nižší, než by inak bol. To nie je len akademická poznámka. Je to dôležitý životný fakt, že rôznorodá eurozóna prirodzene pomáha s vývozným výkonom silnejších ekonomík.
Ak hovoríme o dobudovaní eurozóny, potrebujeme architektúru, ktorá bude vhodná pre túto pestrú škálu členských štátov. Problémom je, že sme často príliš naviazaní na vnútroštátnu politiku.
Je prirodzené vyberať si z koláča len čerešničky, navrhovať iba také integračné riešenia, ktoré sa budú páčiť našim domácim voličom. Chápem to, koniec koncov aj ja som politik. Netvrdím, že by sme sa mali vydať na nejakú samovražednú misiu. Ale ak máme dosiahnuť, čo je potrebné, istý politický kapitál nutné investovať.
Pokiaľ ide o eurozónu, nemôžeme požadovať len to, čo sa nám páči, a odmietať všetko, čo sa nám nepáči. Potrebujeme architektúru, pri ktorej do seba jednotlivé panely skutočne zapadnú. Niektoré z nich sa nám môžu páčiť a iné nepáčiť. No nič životne dôležité nemožno vynechať.
Dáždnik, ktorý bude chrániť
Lebo hoci rôznorodosť má svoje výhody – ako som už povedal, tak pre slabšie ekonomiky, ako aj pre tie silnejšie – má aj svoju cenu, ktorú treba brať do úvahy.
Členské štáty eurozóny napríklad prichádzajú o jeden z najdôležitejších nástrojov domácej politiky: národnú menovú politiku. Všetci poznáme zjavné dôsledky:
Nie je možné na šoky reagovať devalváciou meny. Rovnaká úroková miera pre štáty na nerovnakej úrovni rozvoja, v rôznych fázach ekonomického cyklu. Nutnosť kompenzovať to čiastočne využitím domáceho fiškálneho priestoru.
Práve preto, na vyrovnanie straty národnej menovej politiky a obmedzenej fiškálnej politiky, by mali existovať fiškálne mechanizmy na ústrednej úrovni. A v prípade najúspešnejších menových únií to presne tak aj je.
Toto je dôvod, prečo, ako som už hovoril, sa Slovensko počas predsedníctva rozhodlo usporiadať debatu o takýchto spoločných fiškálnych mechanizmoch. Do úvahy pripadá mnoho rôznych možností – nezáleží na tom, akej farby je dáždnik, pokým nás chráni pred dažďom.
Zdieľanie aj znižovanie rizík
Chcem však zdôrazniť, že fiškálna kapacita nenahrádza potrebu fiškálnej disciplíny. Naopak – som presvedčený, že fiškálne mechanizmy a fiškálne pravidlá sa navzájom dopĺňajú. Aby som to vyjadril ešte jasnejšie – fiškálna kapacita nijakovsky nemôže existovať bez fiškálnej disciplíny.
Je smutné, že kríza vytvorila rozkol a nedôveru medzi členskými štátmi, a v mnohých hlavách sa spoločné mechanizmy spojili s nezodpovednosťou.
Nuž ale, stalo sa. Aby sme prekonali nedôveru na všetkých stranách, debaty o zdieľaní rizík a znižovaní rizík by mali prebiehať paralelne.
Niektoré krajiny dávajú väčší dôraz na zdieľanie rizík, iné zase na znižovanie. Táto diskusia mi pripomína film Stratené v preklade – nemôžeme si navzájom rozumieť a zhodnúť sa, lebo nikto z nás nehovorí po japonsky. Vezmime si príklad bankovej únie.
Mrkvička na cestu
Plnokrvná, fungujúca banková únia nepochybne vyžaduje vytvorenie spoločnej stopky. Tá musí byť zo strednodobého hľadiska fiškálne neutrálna. Takže je vlastne mimo debaty o znižovaní rizík a delení rizík.
