Autor je operný spevák a otec troch dcér
Ahoj, Peťo.
Aký obrovský hudobný oblúk mi priniesol záver tohtoročného leta! Vyskúšal som ho dostať do partitúry a neuveríš, komponovanie mi zrazu do dutiny hlavy vstreklo obrovské duchovné blaho. Prestal som byť priemerný zakomplexovaný červík, písanie nôt som odrazu pocítil ako šlehu opiátu. Stal som sa totiž skladateľom – tvoriteľom!
August začal bežne, tranquillo, snivo, fádne, s mierne pripálenou praženicou kože, pubertálnym paradajkám nádejne zapučali vnady, aj sa už pomaly červenali, dni sa vydržať nedali, keď, tak len v tieni, noci ešte ťažšie, iba vo ventilátorovni, obyčajná spotená nuda, pokojné dýchavičné tempo di valse, lenivý As dur, trojštvrťový takt.
V podstate všetko akoby zaznelo v introdukcii môjho práve rodeného sa prvého hudobného opusu až do momentu, keď do tohto vzduchového lenivna vliezlo chaotické scherzo.
Nebeskej báne sa náhle na prelome prázdnin odulo oko, od bolesti zahučala bleskom, doposiaľ som z nej podobné hrozivé hromy nepočul, z neba šmahla päsť a bolo po paradajkách.
Nastúpil usedavý lejak, na pokožkách im ponaskakovali starecké fľaky, puberta v keli, ani som sa po úžase poriadne nenadýchol a prišiel veľmi zvláštny dvadsiaty prvý august, ktorý sa vymkol všetkým pravidlám o kompozícii symfonických básní.
Totálna zmena tempa hneď v introdukcii, moje rajčinky napadla totalita perenospóry, prakticky v ten istý deň sa po nekonečných deväťdesiatich deviatich rokoch Trumpovým kontinentom prehnal totálny tieň zatmeného slnka a pred štyridsiatimi deviatimi rokmi naše slobodné záhrady zastreli čiernou totalitou armády Varšavskej zmluvy.
Valila sa na mňa totalita za totalitou, aj keď sa v penzijnom veku stále pociťujem chlapčaťom Slnka, v tento ponurý augustový deň som totálne a definitívne došedivel. Prestal som totiž chápať človeka.
Jeden mi povedal – čo tam po paradajkách, veď pod nimi na každom kroku praskajú fóliovníky, lež čo totálne nechápal, mňa práve k týmto mojim miláčkam pútal cit.
Už ako priesady mi boli ratolesťami, čičíkal som ich, láskavo im prílistky ošklbával, záhradnou hadicou sprchoval, spolu sme ruka v ruke preskákali pubertálne nástrahy a čo z nich vyrástlo vďaka totálnej zmene klímy? Jeden preplesnený paradajkový džem.
Aby mala moja symfonická kompozícia švih, na tomto mieste mohol pokojne nastať dramatický strih. Subito furioso, bum-bác, tympany ohlasujúce dvadsiaty prvý august.
Zatmenie Slnka a totalita tieňa
Mohol, a predsa som sa nezmohol na nič, dokonca som náhodou aj v novinkách vyčítal, že ani USA nemali tohto dňa v otázkach totality jasno. Len tak sa mohlo stať, že ich mistr prezident pozeral priamo do slnka bez zváračskej kukly a div pri tom neoslepol.
Čiže namiesto toho, aby tu nastal ďalší kompozičný vzruch, hudobné con brio, vsunuté do horúcoletných kyslolenivých uhorkových tém môjho letného symfonického opusu, nenastalo nič tvorivé.
Zostal som zaseknutý kdesi na polceste, pretože sa priamy pohľad do očí slnka pochopiť nedá, ale čo s tým, keď má na druhej strane túžba hľadieť niekomu do tváre bez začadeného skla v sebe čosi opojné?
