Autor je vedecký pracovník Geografického ústavu SAV a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu
Nedávno médiami prebehla informácia o tom, ako sa Záhorská Bystrica snaží zabrániť hluku, ktorý tamojším obyvateľom znižuje kvalitu života počas nedieľ a sviatkov. Mimovoľne som si pritom spomenul, že prvý zákon, ktorý som po dvadsaťročnej parlamentnej prestávke predložil, sa týkal práve tohto problému.
Ako som vtedy – pred piatimi rokmi – povedal v dôvodovej správe k novele priestupkového zákona, motivovala ma skutočnosť, ktorú zrejme všetci dobre poznáme: že nedeľa ako sviatok pokoja sa v ostatných rokoch stala na Slovensku neznámym pojmom.
V priamom rozpore s tým, ako si nahovárame, že sme dominantne kresťanskou krajinou, kde by v nedeľu mal vládnuť pokoj, oddych, rozjímanie a relax.
Namiesto toho sa nám najmä v nedeľné a sviatočné popoludnia, a to nielen v mestách, ale čoraz viac aj na vidieku, zovšadiaľ rozlieha kakofónia zvukov s množstvom decibelov: od cirkulárok cez miešačky, vŕtačky až po motorové kosačky a ťažké mechanizmy. Dochádza k paradoxu, že kým v časoch minulého režimu, ktorý sa svetonázorovo hlásil k vedeckému ateizmu, sa nedeľný pokoj ako-tak dodržiaval, dnes, keď sa na kresťanstvo odvolávame priamo v ústave, sa v nedeľu a vo sviatok správame stále častejšie ako neznabohovia či kultúrni barbari.
Čia sloboda je obmedzovaná?
Naivne som považoval za samozrejmé, že poslanci a poslankyne zo strán a hnutí, ktoré majú kresťanstvo vo svojom erbe, by tento môj návrh mali celkom logicky podporiť. Nemusel by s ním mať problém ani Most-Híd, ale ani Smer-SD, ktorý mal v tom čase v parlamente väčšinu.
Vari jediní, komu by sa mohlo zdať, že obmedzenie nedeľných hlučných aktivít je obmedzovaním ľudských práv a slobôd, sú niektorí vyznávači liberalizmu.
Tých som sa snažil ubezpečiť, že ani oni na takýto odmietavý postoj nemajú dôvod. Neregulovaný nedeľný hluk pôsobí obťažujúco na všetkých, ktorí si ho neželajú – a tých je, bezpochyby, stále ešte väčšina. Takže za čiu slobodu sa máme v prvom rade zasadzovať, ak výrazná väčšina trpí aktivitou menšiny?
Bolo by to podobné, ako keby sme s vážnou tvárou tvrdili, že obmedzovaním ľudských práv a slobôd je aj to, keď nechceme pár desiatkam ľudí dovoliť definitívne premeniť prírodu národných parkov na lunaparky, hoci chránená príroda je spoločné dedičstvo celej spoločnosti, a to nielen súčasných, ale aj budúcich generácií.
