Ľubomír Jaško je recenzent a publicista
David Bolchover, Živé mrtvoly, preložila Lenka Němečková, Dauphin 2017
Už sa zdalo, že žiadne tabu neexistuje. David Bolchover jedno objavil. Napriek rozšíreným rečiam o prepracovaných zamestnancoch sú kancelárie veľkých spoločností a úradov plné živých mŕtvol, ktoré nič nerobia.
Na pracoviskách vládne stres. Zamestnanie naplno vyčerpáva mužov i ženy. Ľudia sa stali otrokmi práce a firmy musia zo zamestnancov vyžmýkať všetky sily. Sú obetovaní na oltári zisku.
Toto je všeobecne rozšírený obraz života v globálnom kapitalizme. Bezpochyby v prípade mnohých pravdivý. Život je krutý a pracovný ešte viac.
“Nová doba si žiada nekonvenčné metódy spravovania ľudských zdrojov. Nestačí len kontrolovať prítomnosť na pracovisku. To je pozostatok čias, keď najdôležitejšie bolo neopustiť zapnutý stroj.
„
Britský novinár David Bolchover sa však rozhodol rozšíriť obraz reality rozprávaním o inej skupine ľudí. Robí tak s nekompromisným sarkazmom. Neberie ohľad na žiadny druh korektnosti.
Jeho pravda znie: milióny zamestnancov veľkých korporácií a úradov každý deň prídu do nejakej veľkej kancelárie. V rovnaký čas si sadnú k svojim stolom a v rovnakú hodinu odchádzajú. Medzitým nerobia prakticky nič. Ani ň.
Sú v privátnej i verejnej sfére. Môžu byť platení mizerne, ale poniektorí majú skvelé platy. Ide o podradných úradníčkov, ale aj o ľudí vo vyšších pozíciách. „Nikto nevie, čo robia, a nikoho to vlastne nezaujíma.“
Ich pracovný život je nudný, vyložene zbytočný a ich schopnosti prichádzajú navnivoč. Zaslúžia si jediné meno. Živé mŕtvoly.
Posledné tabu
Rozprávanie o kancelárskych zombíkoch nie je antikapitalistickým výkrikom ani hlúpou fikciou, ktorá má uraziť všetkých zaneprázdnených a prepracovaných.
Autora nahnevalo, že o živých mŕtvolách sa nepatrí hovoriť. Nepasujú do obrazu dynamickej ekonomiky, kariérneho postupu a doby, ktorá vraj ponúka neskutočnú mieru realizácie.
Tí, ktorí do „komunity“ živých mŕtvol patria, čosi šípia. Cítia, že ich životy sú premárnené. Pri firemných počítačoch už zaregistrovali závan smrti a zániku.
Poniektorí z nich sa úprimne priznajú aspoň v prieskumoch. Skoro 15 percent zamestnancov v Spojených štátoch uvádza, že v práci ustavične surfujú na internetových stránkach bez súvisu s prácou.
Píšu súkromné maily, rozprávajú sa s kolegami, telefonujú s priateľmi a odbehávajú z kancelárie vždy len „na pár minút“. Štvrtina opýtaných priznala, že v práci už zaspali – pri stole, na schôdzi alebo na toalete. Robia tak bez výčitiek svedomia a pocitov viny.
Hoci je vo verejnom priestore dovolené hovoriť o všetkom (o pedofílii, inceste aj drogových závislostiach), pravda o ľuďoch, ktorí po kanceláriách trpia skľučujúcou a bezduchou monotónnosťou, je stále tabu.
