Aj keď morálne aspekty drobnej daňovej delikvencie (drobnej, nie kolotoče s DPH) relativizuje obrovské mrhanie verejnými peniazmi, akýsi tieň na Andreja Kisku akty KTAG vrhajú.
Nie príliš dlhý ani príliš široký.
Keby totiž predmet podnikania rodinnej firmy rozšíril o - napríklad - „mediálne a reklamné služby“ (alebo nejako podobne), tak nevidieť žiadnu prekážku, prečo by prezidentskú predkampaň nemohol zveriť sebe najbližšej právnickej osobe.
Štát si nevie rady so spravodajskými hrami Čítajte So zmluvou (samého so sebou, isteže), by interpretačný spor s „financmi“ o súvis vynaložených výdavkov s podnikaním KTAG ani nevznikol. A bleskovej kontrole, ktorá do firmy nacválala súčasne s gongom kampane, by zostávalo iba sklopiť uši a hlásiť Imreczemu (Ficovi, Kaliňákovi, Kažimírovi), že nula bodov.
Takto je to za jeden bod, keďže konanie a doplatená daň hovoria o diere v účtovníctve. Čo je, všakáno, od „podvodu“, „krátenia“, „škandálu“ či – horribile dictu – Bašternáka na míle ďaleko.
Titulkovanie, akože Kiska „podvádzal na daniach“, „pokúsil sa krátiť daň“, „je po krk v daňovom škandále“ (atď.), je zrkadlom, ako sa aj po 27 rokoch slobodnej žurnalistiky necháme opíjať mrkvovou šťavou.
