Zvykli sme si za posledné roky na rôzne žánre. Ale na dlhé prejavy o budúcnosti... Na tie sme boli vždy pristarí. Starí aj mladí.
Pretože keď hovorí Juncker o stave Únie, starší sa smejú: „S Úniou na večné časy a nikdy inak.“ Mladším to možno pripomína korporátne prezentácie, motivačné príhovory. Ale bez uvedenia produktu na trh, nič malé a blikajúce, po čom by sa dalo túžiť.
Len dve skupiny môžu ešte stále hovoriť slzavé či silácke príhovory. Diktátori a technologickí guruovia. Putin, Erdogan, ale aj Jeff Bezos, Elon Musk či nové tváre na TedX-e. Tí ešte majú licenciu na viozionárčenie.
Poďme ďalej, odkazuje Juncker. Slovákom sľubuje viac ryby v rybích prstoch Čítajte Môžu tárať o pevnostiach, ale aj o ríšach. Vyvolávať meno nepriateľa, zastrájať sa a nadúvať. Alebo spájať, inšpirovať, posúvať. Kupujú ostrovy, testujú na púšti, vypúšťajú do kozmu. Všetky tie veľké veci.
Niečo medzi Džingischánom, Marcom Polom a Gagarinom. Bez obáv prekračujú plán a inšpirujú národy.
Keď má prehovoriť demokrat – normálny človek politiky, ktorý vyšiel z hádzania lístkov do urny či voľby v parlamente, nemá megadaču v tajge, nevlastní štát a nechce sa nechať zmraziť a vystreliť na Mars – čaká ho nevďačný úkon.
Hovoriť o Únii znamená zmestiť sa kdesi medzi frflanie, že nemáme víziu a potrebujeme víziu. A posmech, že päťročnice a žiarivé zajtrajšky sme tu už mali.
Národniari môžu páliť vatry, ultranacionalisti nosiť vlajky na rúčkach od metly, ale demokrat nesmie. Mal by sa zaobísť aj bez prázdnej ceremónie. Normálne vysvetliť, odkiaľ kam. Nezjednodušovať príliš, ale ani nezaťažovať detailmi. Tak akurát.
