Autor je umelec a publicista
Spor medzi nadnárodnými obchodnými reťazcami a slovenskými hydinármi o to, či sliepky patria do klietok, alebo majú žiť na podstielkach, kde sa môžu aspoň ako-tak voľne hýbať, je určitým spôsobom pre túto krajinu symptomatický.
Niežeby boli obchodné reťazce samy osebe tvorcami etických hodnôt, sú však zjavne dostatočne citlivé na zmeny v preferenciách svojich zákazníkov, vďaka čomu dokážu reflektovať aj posun vo vzťahu k zvieratám.
Málo miesta, tma a iba rok života. Ako žijú slovenské sliepky Čítajte Zástupcovia slovenských hydinárov sa, naopak, odvolávajú na tradície a nechápu, prečo by niekto chcel brať ohľad na to, ako sa cítia obyčajné sliepky. Z ich vyjadrení je cítiť, ako skutočne neveria, že ohľaduplnosť a súcit k zvieratám by mohol byť pravým dôvodom, prečo od nich zrazu (pardon, do roku 2025) niekto chce, aby zmenili zaužívané spôsoby chovu.
Jediným vysvetlením tak ostávajú nekalé úmysly nadnárodných koncernov, ktoré údajne poškodzujú naše národné záujmy.
V roku 1869 napísal írsky historik a filozof William Edward Hartpole Lecky knihu o vývoji ľudskej morálky, v ktorej po prvý raz použil výraz „rozširujúci sa kruh súcitu“. Tento výraz sa neskôr objavil aj v textoch moderných filozofov a obhajcov práv zvierat.
