To, že Ústav pamäti národa prežil dve Ficove vlády, je sám osebe kus zázraku, ktorému teraz zvonia do hrobu. Niežeby šli búrať budovu, ale presunu riadiacich právomocí z predsedu na celú správnu radu, čo odhlasovala vo štvrtok vládna väčšina, sa najlepšie hodí - po kratšej úvahe - termín normalizácia.
Poslanci schválili novelu o ÚPN. Krajňák príde o časť kompetencií Čítajte Ondrej Krajňák je možno rozporuplnejšia postava s konfliktnými rysmi. Jeho spory - osobné či ideové - s inými členmi vedenia ÚPN tu však len poslúžili ako zámienka na odsunutie predsedu, ktorý viac-menej nadväzoval na odkaz zakladateľa Langoša.
Alebo, a azda presnejšie, snažil sa nadviazať v zmysle, že ústav skúma, pripomína a publikuje formy, prejavy a dôsledky dvoch totalitných režimov slovenskej minulosti z tej pozície, že o ich zločinnosti a protiprávnosti sa nedebatuje. Je to premisa, axióma.
Pre časť Smeru, a najmä „historické krídlo“ SNS je (bol) ÚPN s Krajňákom práve preto tŕň v päte.
Schválená novela je takto odrazom dopytu po inom (alternatívnom) uhle historického pohľadu dvoch vládnych strán, ktoré si nesú v batohu „nenovembrovú“ mentálnu výbavu. Jedna postkomunistickú, druhá ľudácku, pričom viac ako stopové prvky nájdeme aj z prvého v druhom a z druhého v prvom.
Od opozičného „objavu“, že likvidácia Krajňáka sleduje (pred českými voľbami) stiahnutie podania na Ústavnom súde v Babišovej kauze, sme kdesi omnoho, ale omnoho hlbšie.
