Marcel Forgáč je literárny kritik, pôsobí na Prešovskej univerzite
Antihrdina / Alexandra Salmela / Artforum 2017
Podobne ako Salmelin debut 27 čiže smrť robí umelca aj tento jej literárny počin je do slovenského kontextu uvádzaný správami o jeho pozitívnom prijatí vo fínskych periodikách.
Túto skutočnosť dokladuje napríklad aj internetový portál vydavateľstva Artforum, na ktorom je sprístupnený názor fínskeho kritika, básnika a vydavateľa Erkki Kiviniemiho. Podľa neho je Salmelin román Antihrdina „majstrovské dielo, ktorého veľkosť nebola zatiaľ pochopená“.
“V románe prezentovaná krajina má veľmi pripomínať stredoeurópsky priestor a pozorné čítanie by malo tieto paralely odhaliť. Už to tak býva, že podobné inštrukcie treba potvrdiť, inak hrozí obvinenie z nepozorného čítania...
„
Internetový portál Artfora však prináša ešte jednu zaujímavú interpretáciu, ktorá román spája s autorkinym debutom, a to poukazom na tematickú a formálnu príbuznosť najnovšieho textu s jej predošlou tvorbou.
S tým rozdielom, že tón Antihrdinu „je však omnoho temnejší“. Zdá sa teda, že tu máme vystavaný obraz kontinuálne rozvíjanej kvalitnej literárnej tvorby.
Sklamaná Součková
Do rozohraných hier o najkrajší literárnokritický superlatív v reflexii Salmelinej tvorby však vstupuje literárna kritička Marta Součková recenziou autorkinho debutu A čo robí literatúru? (Romboid 7/2012).
Součkovej reflexia neskrýva sklamané očakávania, vyrobené povesťou debutu, a oprávnene sa pýta na estetický účinok Salmeliných inovatívnych postupov. Podrobnou analýzou tematicko-naratívnych postupov a stratégií kritička upozorňuje nielen na využívanie už opotrebovaných metód výstavby textu (čím vlastne anuluje pôvodne naznačenú inovatívnosť), ale aj na umeleckú nepresvedčivosť prózy 27 čiže smrť robí umelca.
Ak si pripomenieme Součkovej výhrady k debutu, s ktorým Antihrdina udržiava tematickú i formálnu príbuznosť, potom obraz kontinuálne rozvíjanej kvalitnej literárnej tvorby stráca jeden z dvoch svojich prívlastkov.
Po prečítaní románu Antihrdina sa totiž zdá, že Salmela si z umelecky nepresvedčivých postupov vytvára svoj konštantný poetologický podpis.

Preťažený jazyk
Fabula románu Antihrdina je jednoduchá, žiada sa povedať, že triviálna. Nebudem ju však rekonštruovať, aby som prípadného čitateľa nepripravil o „pôžitok“ z jej odhaľovania, pretože jej ukrývanie je to, čo tento román charakterizuje.
Narátor/ka totiž fabulu ešte zatemňuje systematickým prekrývaním elementárnych častíc príbehu či hoci len základného pohybu postáv verbalistickou ekvilibristikou. Úlohou čitateľa je užiť si túto ekvilibristiku a následne sa ňou prekopať k dianiu, ktoré je pod ňou ukryté.
Tento trend ustúpi až v poslednej tretine románu, keď personalizovaný narátor/ka a zároveň postava Smerodajka potrebuje s blížiacim sa koncom rozprávania sprehľadniť, odhaliť a pointovať predtým konštruované udalosti.
Než však k tomuto bodu dospeje, rozprávanie rozvíja ako mohutný prúd verbálnych ornamentov či slovného ohýbania a deformovania aj triviálneho diania.