Nebola ta prvá ohavnosť, ktorú napáchali ľudia na ľuďoch v čase druhej svetovej vojny. Možno nebola ani najväčšia (hoci, dá sa merať ľudská krutosť iba počtom zmárnených životov?). Bol to však výnimočný moment v histórii, keď v hlave človeka, najinteligentnejšieho tvora na zemi, skrsla myšlienka na priemyselnú smrť.
Pred 76 rokmi, 29. a 30. septembra 1941, zavraždili nacisti na mieste s rozprávkovým názvom Babyn Jar (Babičkina roklina) tisíce kyjevských Židov. S príslovečnou nemeckou presnosťou ich narátali 33 771. Niekoľko ľudí (počty sa rozchádzajú, najčastejšie sa uvádza 29) toto besnenie prežilo. Z ich spomienok dodnes mrazí...
Cesara zachránila teta
Keď 22. júna napadli nemecké vojská Sovietsky zväz, došlo k existenčnej zrážke nacistickej a komunistickej diktatúry. Spočiatku mal jasnú prevahu nemecký wehrmacht, ktorý 20. septembra 1941 obsadil Kyjev.
Mnoho Ukrajincov vnímalo Nemcov ako osloboditeľov zo stalinského utrpenia. Počas hladomoru v rokoch 1932 až 1933, ktorý vyvolal sovietsky režim, zomreli na Ukrajine milióny ľudí.
Intenzívna propaganda medzi obyvateľstvom Kyjeva rýchlo rozdúchala emócie antisemitizmu už predtým v spoločnosti prítomného. Keď niekoľko dní po dobytí nacistami vybuchla v meste nálož nastražená sovietskou tajnou políciou NKVD, vinili z toho Židov.
Vzápätí sa v zničených uliciach objavili plagáty s vyhláškou v nemčine, ruštine a ukrajinčine. Všetci Židia z Kyjeva sa mali v pondelok 29. septembra 1941 dostaviť o ôsmej hodine ráno na roh a križovatku ulíc Meľnikovskej a Degtiarevskej a priniesť si so sebou doklady, peniaze cennosti, teplé oblečenie či spodnú bielizeň. Nikto z nich netušil, že nemecké velenie rozhodlo pár dní predtým o ich fyzickej likvidácii.
„V ten deň bolo pekné počasie..." spomínal pre Deutsche Welle Kyjevčan Vasilij Michajlovskij. „Mama zomrela pri mojom pôrode. Otec narukoval do Červenej armády. Zajali ho, ušiel a vrátil sa do Kyjeva. Žena, ktorá zametala ulice pri našom byte, ho však udala nacistom. Vzali ho a zabili. Mňa sa ujala jedna teta. Volala sa Anastasia Fominová a bola Ukrajinka. Tá istá žena, ktorá udala môjho otca, jej povedala, že ma musí na druhý deň priviesť na miesto, kde zhromažďujú Židov."
Vasilij Michajlovskij mal vtedy len tri roky, no pamätá si mnohé detaily.
„Židia sa domnievali, že ich odvezú preč, azda do Palestíny. Veľa ľudí malo preto dobrú náladu. Až do chvíle, keď sme prišli na miesto, kde boli v dvoch líniách zoradení nacisti a ukrajinskí policajti. Nemci sa smiali a uťahovali si z nás.
Ani ukrajinskí policajti sa netvárili priateľsky. Vlčiaky pri nohách vojakov štekali, niektoré napadli ľudí. Pohrýzli aj Anastasiu. Rozplakal som sa. Dokráčali sme po úzkej ceste na miesto, ktoré pripomínalo úzku bránu. Dav nás tlačil pred sebou. Hlavu som si udrel do hlavne guľometu a začal som krvácať. Moja teta znervóznela. Tušila, že nás zabijú.
Zrazu vybrala svoj ukrajinský pas a ukázala ho vojakovi. Neviem, či pri pohľade na mňa pocítil súcit alebo si myslel, že došlo k omylu a ja som Anastasiin syn. Bol to skutočne zázrak. Dovolil nám, aby sme to miesto skazy opustili."
Skutočné meno tohto malého chlapca bolo Cesar Katz. Vasilijom ho nazvala Anastasia Fominová. Oslobodenia Kyjeva sa dočkal v sirotinci a po vojne si ho adoptovala rodina Michajlovských.
Máš dve deti, ži pre ne!
Dina bola mladá kyjevská Židovka, ktorá sa vydala za Rusa Viktora Alexandroviča Proničeva. Až do okupácie pracovala v bábkovom divadle v Kyjeve. Jej výpoveď, ktorá existuje v niekoľkých verziách, je jedným z mála autentických svedectiev o tom, čo sa na sklonku septembra 1941 v rokline Babyn Jar stalo.
