Veteráni plebiscitov v kanadskej provincii Quebec sa dávno naučili, že na vyhlásenie samostatnosti nestačí len túžba nežiť spolu v jednej krajine s ostatnými Kanaďanmi.
Dvakrát vyhlásili referendum o nezávislosti v minulom storočí a dvakrát prehrali. Až kým im v roku 1998 najvyšší súd nepripomenul, že kým oni, frankofóni, by odtrhnutím niečo získali, my anglofóni by sme o to isté prišli, a že na odtrhnutie od Kanady by tak potrebovali súhlas nielen väčšiny z nich, ale aj väčšiny z nás. Odvtedy toľko o nezávislosti nepočuť.
Tento princíp – že krajina je nielen geografický alebo ekonomický, ale aj mentálny celok a že všetci krajania majú právo sa vyjadriť k svojej budúcnosti – sa zdá rozumný a podporuje skôr rokovanie medzi etnickými či náboženskými rivalmi než vojny či ústavné paty.
Teda okrem Španielska, kde stáročia histórie výnimočnosti Katalánska vyústili do súčasnej skúšky sily medzi Madridom a Barcelonou. Katalánsko mieni usporiadať referendum o nezávislosti 1. októbra napriek tomu že španielsky ústavný súd ho už vyhlásil za bezpredmetné. A španielska vláda hrozí politikom usilujúcim sa o nezávislosť väzením a konfiškuje milióny referendových lístkov.
